Čierny havran sa Ti díva do očí.
Ponáraš sa v tmavých jazerách
a okolo Teba sa vznáša morský koník.
Vysadneš naň a odletíte na koniec sveta.
Je tam iba nekonečný útes,
čierny havran
a ty …
Stojiíš tam s pohľadom upretým na ten nekonečný koniec.
Havran Ti krúži nad hlavou,
krídlami Ti veje vlasy do očí,
zatváraš ich a ponáraš sa
do neviditeľna …
Na okamih zacítiš sladkú závrať
a potom len šum. ktorý Ti preniká
pokožkou až do Tvojho temného srdca.
Ticho …
Otvoríš oči a zbadáš
kŕdeľ čiernych havranov,
krúžiacich ponad tým nekonečnom hľadajúcich ďalšiu obeť.

Kvapka.
Padá. Osamotená.
Dobieha ju ďalšia.
Rozbehnú sa za mimi ďalšie
je ich tisíce a tisíce…
už sa nedajú spočítať.
Padajú Ti do tváre,
cítiš ich príjemný chlad po celom tele.
Príjemne Ťa chladia.
Nastavuješ im tvár, zavrieš oči,
do dlaní chytáš slzy padajúce z neba.
Dážď.Prináša život.
Je Ti fajn … !

Struna.
Zachveje sa pod tvojím dotykom.
Ten záchvev je hudba.
Nie, je to len zrod hudby.
Rozozvučíš viac strún a potom
ďalšie a ďalšie …
Sú ako sestry.
Podajú si ruky a začnú sa smiať.
Ten smiech je zvláštna hudba vyludzovaná Tvojimi prstami.
Dotýkaš sa strún a ony sa smejú…
Počúvaš ich.
Je Ti fajn !

Ovečka. Dve ovečky. Tri ovečky.
Štvrtá sa obzerá a skúša zrátať ostatné.
Nemôže.
Nevidí na koniec stáda :o)
Lenže ona nevie, že to stádo je nekonečné … bez konca …
Ako Tvoja posledná myšlienka .
ŽLtý kotúč lenivo
prechádza pomedzi ne a rozdáva svoje teplé lúče ľuďom pre šťastie.
Pozeráš sa hore ,
oslepuje Ťa snehobiele stádo.
Preniká do Tvojho vnútra žlté svetlo,
a Ty si povieš :
Je mi fajn !

I don´t how I was born,
don´t know where…
Just rised up from the fallen leaves,
and walked away, there…

The autumn wind blow
through my reddish blond hair
..and I don´t care…
…still walking away…

My nudity is covered by dying butterflies.
Everybody love my irresistible voice.
Sitting on my favourite bear,
going through the nature – free from any human voice.

Here comes the end of my being…
I feel this is my last day,
flakes of snow are killing me.
I am the son of Autumn fay.

Prišla k Tebe
A ty si si ju nevšimol
Bola veľmi smutná
Zapálila si zápalkou vlasy,
ale ani vtedy si si ju nevšimol
Vybrala si vydličkou oči
a podala Ti ich na striebornom tanieri
Ešte stále si na ňu nepozrel
Strhla yo seba šaty !
A všetci sa roztopili pri pohľade na jej dokonale krásne telo.
Len Ty si ostal chladný…
Potom vzala nôž
a vybrala si srdce
Teplé, krkvavé, a živé …
Vrhol si sa naň
a zožral ho ako vyhladovaný pes
a vtedy sa ONA zasmiala
Bol to smiech príšery, ktorá
tu stála miesto nej
Zdrapla Ťa a odvliekla
nevedno kam
Na chodníku zostallo len to
červené srdce z marcipánu
s nápisom
CHOĎ DO PEKLA !
CHa – CHA – cha –

…čítaš…
so záujmom sledujem zas tvoju tvár.
Tu nežný usmev, tu zas vážny…
Obraciaš listy
a stále čosi hľadáš…
Hľadáš seba.
Odraz v obraze,
Obraz v odraze…
Pomaly zatváraš knihu
a s úsmevom zakrývaš sklamanie.
Nie, táto kniha nebola o tebe
ani tebe venovaná.
Si a navždy ostaneš
duša nikým nepoznaná,
nemilovaná.

sedim v pokoji svojej izby
smejem sa s priatelmi
pivo pomaly mizne v hrdle
teplo pokoja pretina vykrik
neveriace hlasy naplnene nervozitou
vyplnajuce sa scenare druhotriednych katastrofickych filmov
apokalypticke vizie stavaju sa skutocnostou
nechapajuce pohlady bludiace v priestore
hladujuce vysvetlenie , pokoj
ten vsak odisiel a na jeho miesto si sadla nervozita
cez hlinikove ramy okien zacina presakovat zima
pomaly po kvapkach naplna miestnost
za kazdu spravu pohar kvapiek
je to sen,skutocnost, film?
ludia sa hlasia k svojim cinom a hned ich zase popieraju
nervozita mava na svoju prichadzajucu priatelku, samotu
sada si ku mne
citam stale dalsie a dlasie spravy
obrazy z krajiny tisice kilometrov vzdiealenej
a predsa strach v plasti bezmocnosti
aspon na chvilku ukaze na kazdeho z nas
usmievajuc sa na nervozitu a samotu
sedim v miestnosti plnej ludi
a predsa sa citim sam
nervozita a samota sa ma dotykaju stale viac
snazim sa ich striast
uvedomujem si zrazu ze toto nieje moj svet
nie ten v ktorom chcem zit
ani to miesto kde vlastne chcem byt
zatvaram oci a vo vire farieb zrazu miznem
neviem kde som
ale citim ten najjemnejsi dotyk, nadherny nezny
nervozita a samota su prec
z dialky pocujem rychly zvuk ich krokov
miznucich v nenavratne
pocity a myslienky vystriedala euforia a krasa
citim teplo jej tela
pomaly sa ponaram do hlbky tych oci
stracam sa v nich a spoznavam v nich …. svoj svet…

Plavíš sa na bielej veľrybe,
ktorá je symbol šťastia.
Za tebou sa vynorí netvor so zelenými očami
a ona mizne v jeho vnútri.
Čierny pavúk tká sieť,
a ty, Ty v nej uviazneš.
Sieť sa mení na železné mreže.
Chytíš nosorožca za chvost
a kľúčovou dierkou miznete v púšti.
Stretneš ľudské oko, ktoré
Ti číta myšlienky.
Rozplače sa slzami …
Slzy, ktoré nie sú slzami,
ale potokom krvi, v ktorej sa topíš.
Skôr Ťa však chce zachrániť
lietajúci mravec, ale stratí sa Ti
a ocitneš sa v ohni.
Je tam teplo a chceš si nabrať zo samovaru čaj.
Sú v ňom však len motýle bez krídel.
Jednému požičiaš šnúrky od topánok,
aby mohol odletieť …
Začínaš horieť,
meníš sa na popol,
kričíš od hrôzy…
Zobuď sa, je to len sen !

Jazero. Je krásne modré.
Plávajú tam labute.
Snehobiele ovečky na čistom bledomodrom nebi.
Čistota a nevinnosť.
Zamračilo sa.
Červená škvrna od vína na bielom obruse.
Alebo je to krv ?
Vlny jazera sa plazia čoraz ďalej po pláži.
Už dosiahli aj stromy.
Labute sú špinavé.
Od prachu, smoly a atramentu. čierneho …
Odleteli , ďaleko …
Mikdy sa už nevrátia.
Jazero vyschlo, a teraz je tam púšť.
Vietor sa nedbalo pohráva so zrnkami piesku.
Chceš opäť vidieť to modré jazero, a na ňom
snehobiele labute.
Ale vidíš len pustatinu – šedú a
nan ej čierne krkavce.
A supy, tkroé Ti trhajú vnútro … A ničia Ťa …!
Bráň sa ! ZObuď sa !

Pomaly deň odchádza
Džni Walker prichádza
do nejakej krčmy plnej ľudí
v ktorej sa ich život mení
na rozmazaný obraz.
Škoda, že ja v tej krčme nesedím
na dno pohárika nehľadím
a nepridám sa k tej mase
meniac sa pri tom na ožraté prase:
Radšej si zapálim cigaretku
pozriem si v telke mažoretku
vyťukám telefónne číslo Džoniho
a rozdáme si to v súkromí na živo.
A potom Džoni Walker opäť odchádza
spoza rohu ďalší deň prichádza
otvorím zlepené viečka
vykašlem sa na cestu do práce
a šľahnem poloprázdny pohár do piče…
a s opicou v hlave padám
klesám na dno postele !

bolo jedno nebo, v ktorom zili anjeli,
bieli hebucki nevinni usmiati
nepoznali nic len zabavu lasku a stastie
jeden zvedavy anjel sa raz zatulal na sami okraj neba
bol strasne zvedavy a neposedny vzdy chcel najst nieco co iny
este nevideli
pozeral ponad ten okraj toho uzasneho neba a rozmyslal co je dalej
vsetci vraveli ze je tam nic, ze je tam nic a potom peklo
vobec nic
on nevedel co je to nic
ale vedel co je peklo a bal sa ho
zazdalo sa mi ze nieco vidi vykukol este viac
a zrazu letel volnym priestranstvom
jeho kridla
spomenul si ze ix ma ale v tom uzase niecoho noveho ich nestihol otvorit
a tak padal a vyxutnaval ten novy pocit
az sa mu zaiskrilo pred ocami a zostal tisko lezat
drobna kvapka sa mu zjavila na kraji oci
oxutnal co je to ?
slza vravia tomu ludia
prvykrat si uvedomil ze nieco je ine
poobzeral sa
ani kridla nemal ani nebol uz taky cisty biely
usmev mu vsak ostal
aj napriek zvlastnej pachute niecoho co nevedel definovat
poobzeral sa a vykrocil blizsie k ludom
zhrozene zizal na ich tvare pokrutene od bolesti smutku slz
netusil ze nieco take existuje
nasiel aj ludi usmiatych ale inym usmevom ako tam v nebi
umelym, cynickym, pohrdavym
nevedel co dalej
tulal sa swetom a rozdavala spon ten kusok radosti a pocitov,ktore mali tam v nebi
stale dufal ze sa dostane spet ze porozprava vsetkym ako je tu dole
ako tu dole potrebuju ludia kusok neba
ako sa swet ruti do zahuby
az raz
pochopil
nikdy sa nedostane spet
musi ostat dole
tym ze dlho bol medzi ludmi sa v nom objavoval ten pocit smutok hnev
bezmocnost
padol este viac ako z toho neba
padol sam v sebe
zacal sa stracat coraz viac sa podobat na ludi
coraz viac sa rutil dalej a dalej od neba smerom k pekelnym branam
zomieral anjiel a rodil sa novy clovek
zrazu sa zobudil
strasne teplo mu bolo
cerveny horuci ohen mu slahal do tvare a vypaloval
zrak, mozog, myslienky, telo
zlakol sa
zacal utekat
nie to predsa nechcem som anjel…..aspon som bol ….hm
…..
objavil zazrak
usmev nasiel sam seba ..
robit cokolvek ale pri tom nezabudat nestratit svoj usmev a sameho seba
pochopil ze sa da zit a pri tom sa usmievat aj ked si myslia ludia ze to nejde
stal sa znovu anjielom
nie v nebi ale na zemi
kazdym dnom prinasal maly kusok neba ludom co ho potrebuju
a kazdym kuskom sa stava z neho opet ten cisty anjiel
ale nikdy nim uz nebude
podlahol viac ako chcel ludskym rozkosiam a nerestiam
ale bol anjiel
vedel napriek svojej bezmocnosti pomahat inym
a pri tom nestratit sam seba
ludia …….
anjieli ……….

cink
kvapocka morskej peny vytryskla a dopadla na ostry spic utesu
slnecny paprsok sa jej dotkol a …..
a z peny sa stalo dokonaly ostry jedovaty sip
jeho lesk vybijal zraky a oslepoval okolite lietajuce cajky
blystal sa ako prst E.T.- iho “o0

poznamka “o0 v preklade znamena ze :o) ale skurwenou SK klavesnicou

jedna cajka v snahe znicit tu zjiaru sa nan vrhla vlastnym telom
len striekajuca cervena krv na chvilu sfarbila tu ziaru do cervekasta
kvapky krvi padaju na shehobiely piesok na plazi
ten pohlad zhora je uzasny
jedna kvapka pristala na velkej musli
zmenili sa na ,,,,,,,,,

poznamka pauza musimnajst ohen nemam si cim pripalit :o)

,,,,,,,,,,, slonovinovu ruzu so zamatovymi listami kravej farby s vonou slnka
dokonala plaz s nadhernou ruzou na bielom piesku pri skalnatom utese
motyl z vlasov morskej panny vzlietol z morskych hlbin a letel priamo k ruze
ich spojenim vnikla bytost s kridlami

poznamka to je <>vina to je jak anjiel skoro ide byt zmena

a na tu bytost v okamihu jej zrodenia padla kvapka tej krvi z tej cajky
bola to posledna kvapka so zazracnou mocou
a ta ruza s ostrymi trnmi vnutri si zazelala aby ta bytost nebola taka krasna a mila
aby sa zmenila na pravy opak
a vtedy ponad utesy vyletel krtko

poznamka to je zas dalsia picovina ten krtko ale to len xcem prerusit sa naxvilu a zapalit si cigaretku

a vtedy ponad tie utesy vyletel mrak neurcitej farby
a ten sa pohol za zapadajucim slnkom