Deti
odvrhnuté v krvavých
plátnach, zabalené do
snehobielej igelitovej tašky,
uškrtené pupočnou šnúrou
z topánok vlastných matiek.
Vyhasnuté plamene
násilne ukončeného života,
ktorý sa stratil po prvom úsmeve.
Nemé ústa nás prenasledujú
počas bezsenných nocí
trúchliacich obetí.
Nikto sa ich nepýtal
na život,
či na smrť,
na svetlo,
či temnotu.
Spopolnené srdcia
zlomených žien s
vyprahnutými perami.

Pri rozumovej onanii
ma hriala fotka
starej lásky
v pravom zadnom
vrecku.
Strácam sa v sne
medzi stenami mojej kúpelne,
doružova vykachličkovaný
priestor plný
nehoráznych vášní a
mdlôb.

Spím prikrytý
pavučinou
z tvojich bozkov utkanou
a sen – krvavé vtáča
pomaly klesá k
zemi, padá a
leží mi pri
nohách
so spomienkami na
teba.

Rásť.
Držať v sebe anjela
na krátkej uzde z
ostnatého drôtu.
Úzke plecia,
vpadnutý hrudník,
mastné brucho,
ovisnutý vták,
tlstý zadok.
Opichaný,
vyfajčený,
smutný,
plače,
blažený,
kričí od bolesti a
trpí.
Úsmev spoza sĺz.
Masturbuje v kúte pod
lomeným oblúkom s farebnou
mozaikou a trojicou svätých.
Cítiť jeho pekelný dych,
zvierať krídla pomedzi prsty len
padať do otvorených tlám
víriacich jazykov.

…Stáť na okraji priepasti. Hľadieť beznádejne dolu. Do hĺbky, ktorá znamená smrť a zároveň z posledných síl dúfať, že sa stane zázrak…
Nádej – to jediné zostávalo Daimonovi, ktorého besné psy zahnali až sem. Skočiť do priepasti alebo zostať a čakať kým ho roztrhajú psy?
Ak ho neroztrhajú hneď, odvisne tak či tak. Už počul ich zadychčaný, chrapľavý štekot….cítil ako sa k nemu približujú a predstavoval si ako do neho zaboria svoje veľké biele tesáky. Náhle zafúkal silný vietor a pod Daimonom sa zosunuli skaly…

Dvaja zavalití muži stáli na okraji skaly a pozerali dole.
“Čo myslíš?” Opýtal sa nižší z nich, s veľkým červeným nosom.
“Bez šance.” Skonštatoval druhý prenasledovateľ.
“Nemali by sme to skontrolovať?”
“…Zbytočné. Je po ňom.”

Daimon netušil čo sa s ním deje a kde sa nachádza. Pomaly otváral oči. Snažil sa rozoznať predmety okolo seba. Všetko bolo zahmlené. Pokúsil sa postaviť, ale pocítil strašnú bolesť a chrapľavým hlasom skríkol. Niekto, alebo niečo sa ho dotklo. Spočiatku vnímal iba obrysy, ale postupne si uvedomoval, že sa nad ním skláňa nejaká postava. Žena…krásna mladá žena s dlhými, kučeravými vlasmi ohnivej farby.
“Hej.” Jemne ním potriasla.
“Vládzete vstať? Môj dom je neďaleko.” Jej hlas bol plný nehy. Daimon sa bál prehovoriť, aby svojim hrubým mužským chrapotom nepokazil túto príjemnú atmosféru. Opäť sa pokúsil vstať. Tentokrát zaťal zuby a horko – ťažko sa pozviechal zo zeme.
“Oprite sa o mňa.” Nežné stvorenie mu ponúklo svoje rameno.
… čítať ďalej

Cítil si niekedy prázno ?
Absolútne prázdno ?
Vieš si ho vôbec predstaviť ?
Sám, nikto naokolo,
veci sa rozplynuli,
hlasy zmĺkli,
hviezdy sa stratili,
slnko sa ponorilo do mora,ktoré
sa rozplynulo,
zemeguľa stráca svoj tvar,
vesmír svoje nekonečno.
Prestávaš byť sám sebou . . .
To je to prázdno ?
Keď si sám ?
Úplne sám ?
Prečo ?

Rozbíjaš okovy a vdychuješ vôňu slobody.
Strácaš sa v rannom úsvite.
Napĺňaš zlatú čašu svojím smiechom a podávaš ju čudnému škriatkovi, ktorý si Ťa obzerá.
Vstaneš a hrubé múry rozdrvíš jediným pohľadom plým nenávisti.
Na prach…
Vezmeš ho do dlaní a sfúkneš rovno do tváre veternej obludy.
Strhneš zo seba spráchnivenú vestu
a zahalíš sa do slnečného svitu.
S pohľadom upretým na striebornú hladinu rozbúreného oceánu sa k nemu pokojne blížiš.
Ponáraš svoje ustaté telo do tej ľadovej vody, aby si z nej vyšiel čistý a mocný.
Ešte raz sa pozrieš do očí tomu čudnému škriatkovi a vykročíš . . .

last time i saw a lot of people, they was absolutly out. get stuffed.

gray reality odrazena medzi murmi bratislavkeho ghetta. osemposchodove kolosy tyciace sa nad hladinu bezneho ludskeho zivota, z ktorych pad nam moze zarucit isty unik z tohoto sveta. je sedem hodin rano a ja ani neviem preco mam otvorene oci. jednoducho escape z hnusneho sna, plneho falosnych usmevov a nechutnych hajzlikov. a tak som pozrel z okna na tu spust. narod slovensky sa prebera k zivotu a dava to vediet vyprazdnovanim parkovisk. idem sa aj ja vyprazdnit…
people, ktori kazdy den zacinaju rovnako, koncia ho rovnako, a jeho priebeh ma v zasade rovnaky scenar. humus. vsetci prezleceny do rovnakej uniformy, len aby nevytrcali z radov bezneho konzervativizmu, zacinaju zaplnat centrum mesta s myslienkou uzivit rodinu. dvadsat rocne mamicky vysli na prechadzku so psami, a popri tom vyvencili aj deti. je to stale o tom istom a kazdy kto to chce zmenit, je potrestany. potrestany spolocnostou v ktorej zije. ludia odsudzuju vsetko nove, vsetko co nepoznaju, vsetko na co nemaju dost penazi. a predovsetkym – trpia syndromom menejcennosti, ktory kompenzuju kupou novych topanok, kabeliek, nohavic a inych blbosti, ktore ich nikdy nezmenia. su plochi, jednotvarni a neuveritelne konzervativni. ked ma niekto nieco lepsie, automaticky je lepsi/mudrejsi/zaujmavejsi. a pritom je to obvykle kreten.
a human zijuci v dnesnom svete, zavalovany kazdy den informaciami z niekolkych stran, naraz sa v nich nedokaze zorientovat. prislo to tak nahle a on na to nieje pripraveny. ale co pre to robi, aby pripraveny bol? zmenit sa nemoze, vsetci by ho odsudili. ale to je predsa absurdne! takto sa neda zit! to nieje zivot. preco ludia nemaju vlastny nazor? kazdy ho prebera z televizie, z radia, od priatelov a z krcmy. ale nik nad nim nerozmysla. defacto to tak aj vyzera. ti, co si povedali, ze nechcu splynut s tymto davom, vystupili z radu. spolocnost ich za to odsudila, aby zili v samote. ale oni v samote neziju. ziju tak, ako zit chceli – a to je zivot. neboja sa informacii, racionalne rozmyslanie im nerobi problemy. a mnohi z nich ziju svoj zivot na internete. tam, kde si to 99% “slovakov” nevie ani len predstavit. a to je smutne. je to svet, v ktorom neexistuju predsudky. svet, ktory sa deli iba medzi true a false. sloboda nazoru a prejavu je tu nielen povolena, ale podporovana – a to daleko viac ako je bezne v realnom svete nasho maleho statu. televizia len nici predstavivost. snazi sa vsugerovat urcite nazory a myslienky bez toho, aby mal clovek moznost vybrat si, rozhodnut sa. vravi sa tomu objektivna televizia a v nasich zemepisnych sirkach aj verejno-pravna tv. co to je za spolocnost, ktora si neuvedomuje jednostrannost medii? od tych informacii odvija hadam kazdy jedinec predstavu o tom, ako sa mu zije dobre a bezpecne. ale to nieje pravda. to predsa niesu objektivne informacie – resp. iba zriedkavo. tuto pseudo-bezpecnost, ktoru media poskytuju, si vsugeruje takmer kazdy, a malokto sa snazi premyslat, ci to je prave to, co vzdy chcel. preto sa ludia boja internetu, neveria mu. su tam mnohokrat ine informacie, ako poculi z medii. a je ich omnoho viacej. tym inet umoznuje vytvorit si vlastny obraz o tom, o com treba.
a human can live outside of a “gray reality“, v ktorom su skryti ostatni a povedat si, ze je free. aspon relativne. preco stale premyslat nad tym, co je dobre a co nie? kde je spontannost a tvorivost, tak obdivovana u inych narodov? konzervativizmus sa nam vryl pod nechty a mnohi si bohuzial myslia, ze to je prave ta jedina cesta, ktorou sa da ist. najhorsie je, ze si to neuvedomuju. ****. a takymto ludom mam doverovat? takyto ludia mi maju rozhodovat o zivote? dakujem, neprosim si. ale co mozem robit? jedinu vec: zavrtat sa do zatial relativne bezpecnej a kludnej a slobodnej hladiny internetu, ponorit sa do prilivu nul a jedniciek a …
create.a.new.world.without.pseudo_security>whatever.forewer
go.live.your.dream&your.reality
free.your.mind…

Si medzi ľuďmi,
ale niečo tu nesedí.
Snažíš sa s niekým rozprávať.
Ale nikto Ťa nevníma…
Nikto Ťa nepočuje…
Nechce Ti rozumieť…
Strácajú sa Ti pred očami.
Sú tu, ale Ty ich nevnímaš.
Nepočuješ ani autá, kroky…
Počuješ len ticho.
DESIVÉ TICHO
A vidíš tmu…
A čierny jedovatý škorpión
Ťa prenasleduje po horúcom piesku…
a kričíš, že potrebuješ vodu…
ale len žeravý kotúč na oblohe Ti s rozkošou spaľuje Tvoje telo …
Z posledného výdychu skočíš z vysokého útesu do akvária plného farebných rybičiek….
Spoza nich vystrelia po Tvojix očiach chápadla modrej chobotnice
a vtiahne Ťa do svojich šklebiacich sa úst
kde stretneš červeného draka
ktorý Ťa vynesie z tej krajiny snov
tam kam budeš Ty chcieť…

“Mami, mami!” ozýval sa celým lesom detský hlások.
“Mami, kde si?”
Plavovlasé dievčatko nemotorne prepletalo malými nožičkami a so slzami v očiach sa obzeralo okolo seba. Strčilo si prštek do úst a rozplakalo sa.
“Mami…”
Z diaľky začula trepot krídiel, ktorý ju zaujal. Pohľad uprela smerom odkiaľ prichádzal. Z oblohy sa zniesla veľká čierna vrana, ktorá sa pri dopade na zem zmenila na krásnu červenovlasú ženu odetú v čiernej koži. Dieťaťu sa nadšením rozšírili zreničky. Žena sa nežne usmiala na dievčatko: “Brighid!” Prehovorila láskavým hlasom: “Mama!”
Brighid rozprestrela svoje malé rúčky a vrhla sa matke do náručia. Mladá žena chytila svoju dcéru za ruku a vytratili sa v hustom zelenom lese. Kadiaľ prešli, tam stúpala do výšky hmla a obe sa v nej pomaly strácali. Nemotorné krôčiky malej Brighid boli však už teraz predzvesťou toho, že keď dospeje, bude mať presne takú ladnú chôdzu a pohyby ako jej matka – Morrigan.

Brighid odpočívala pod veľkým dubom. Spala. Jej biele dlhé šaty jasne kontrastovali so zelenou írskou prírodou. Plavé mierne zvlnené vlasy boli voľne padnuté na zemi okolo jej tváre. Ešte stále bola dieťa, ale čoskoro, ako jej povedala mama, sa stane ženou a bude mať takú veľkú moc ako ona.
… čítať ďalej

Motýľ…
Ževraj slobodný…
No on je uväznený Tvojím pohľadom,
ktorý v ňom vidí
šťastie a krásu.
Ten motýľ je
smutný,
lebo mu berieš jeho
slobodu.
Prečo?
Pretože Ty sám nie si slobodný !
Zapáliš sviečku, aby si lepšie vnímal tú krásu.
Motýľ sa vrhá do ohňa a
spáli si krídla.
Zomiera…
Šťastný, že mu už nič nemôžeš vziať.
Ani krásu…
Ani šťastie …
Ani slobodu …