Nedokončený hlavolam
mysle a
rubiková kocka
života mi ležia
na stole a ja hľadím na
dohasínajúcu cigaretu
pocitov.
Snažím sa pochytiť zmysel
každej myšlienky
plávajúcej v ovzduší
okolo mojej
zmätenej hlavy…
Čas sa rozbehol v
proti smere hodinových
ručičiek.
Vrátil som sa späť.
Nútenú samovraždu osobnosti
odložíme na neurčito.

Dve kvapky čírej soli
stekajúce po líci.
Šípový tŕň v srdci
pri každom
ďalšom nadýchnutí bolí
viac a viac.
Plný smútku,
žiaľu,
bolesti a
zúfalstva pri
pohľade na tvoj osud.
Plný strateného smiechu,
chcem dotknúť sa slnka,
skočiť, otvoriť krídla a
padať,
pri dopade na zem zomrieť
v slze vlastného hriechu
a plakať,
stratiť seba v dvoch
kvapkách
nemého kriku.

Topím sa , opájam
v šialenom tanci
víriacich ilúzií a
žiara mi vchádza do tela,
zostáva v prsiach na
mieste druhej polovice
srdca,
tá prvá sa skrýva v tvojich
nežných rukách,
s dotykom tvojho úsmevu
na mojich perách.


Zrada zakorenená hlboko
v duši
sa prebúdza a derie na
povrch.
Letmé náznaky a predtuchy
dostávajú
svoju skutočnú tvár, sfarbené do
krvava s
ústami plnými klamstiev a
pokryteckých
výhovoriek, ospravedlnenia už
nabrali svoju skutočnú váhu
letmého vánku so
zrnkom nevysloveného obdivu a
úcty.
Zvierajú ma ruky môjho
najlepšieho priateľa
na ebenovej predstave
prázdneho hrdla a
dýka sa norí hlbšie a
hlbšie a
hlbšie do
zúfalého svalu
srdcového
kričiaceho,
krčiaceho
vzlykajúc a
tápajúc v
rohu zabudnutej
izby v starom
moteli a neónom
ZABUDNI !!!
Keby som mal v sebe tú
silu vyriecť všetku
lásku premieňajúcu sa na
zúfalstvo – nájdem si svoju
púšť v tom
nekončiacom priestore
samoty a
plačem.


…každú nedeľu sa chystajú do kostola, príprave svojho zovnajšku venujú aspoň hodinu, do chrámu sa predsa musíš obliecť slušne veď čo by inak ludia povedali. ponáhľajú sa aby dorazili medzi prvými a sedeli v prvých radách … a prví bubú poslednými a poslední prvými… noblesne a hrdo sa nesú k sv. prijímaniu obzerajúc sa skúmavo okolo seba po ľuďoch … kto je bez viny nech prvý hodí kameňom… so spevníkom v ruke prekrikujú ostatných v tom čo sami nazývajú zborový spev … a zvuk tento ľuďi k šialenstvu privádza … pozorne si vypočujú oznamy a kývnutím hlavy zdraviac všetkých aspoň z videnia známych odchádzajú von …poslední….samozrejme… dávajú sa skupinovo do reči o životoch okoloidúcich, známych i neznámych konštatujúc ich odlišnosť od spoločnosti , neschopnosť a neochotu začleniť sa medzi nich …nepreriekneš krivého svedectva proti blížnemu svojmu… spokojne potom odchádzajú domov , rozširovať ďalej novozískané overené informácie s pocitom duševnej naplenosti …..vodu kážete a víno pijete….. dúfate v nebo ale nezaslúžite si ani peklo

chcel by som spravit nieco ako slovnik mien s vysvetlenim ich vyznamu
zatial som stihol len kusok :

Anael anjel, počuj ma hospodin
Gabriel anjel, sila boha
Camael anjel, jed boží
Michael anjel, podobný hospodinovi
Sachiel anjel, hospoinova spravodlivosť
Raphael anjel, boh uzdavovateľ
Caffiel anjel, boží trón
Belzebub démon, vládca temnôt a démonov
Samael démon, vládca vzduchu a anjel posmrtného súdu
Piton démon, duch veštby
Asmodeus démon, anjel ničiteľ
Belial démon, duch vierolomnosti
Lucifer démon, duch astrálneho sveta
Satan démon, protivník boha
Tabael duch svätého Josefa
Kafael duch sprevádzajúci Jána krstiteľa po púšti
Rafael duch Šalamúnov
Bo Ael duch prízrakov
Zaimael duch Mojžišovho žezla
Getatiáš duch Mojžišov
Samael duch mágie
Veguia astrálna bytosť, najnižšia
Veralia astrálna bytosť, najvyššia
Temezo duch zverokruhu, kozorožec
Enimo duch zverokruhu, kozorožec
Gomot duch zverokruhu, kozorožec
Serukut duch zverokruhu, váhy
Aterešinis duch zverokruhu, váhy
Arpien duch zverokruhu, váhy
Mefistofeles mefis-ničiteľ, tofeles-klamár
Nemrael duch najnižšieho stupňa
Éregor druh najkrásnejších padlých anjelov
Metatron anjel božej tváre, hlas boží
Sar Gapanim anjel božej tváre, hlas boží
Michael anjel
Gabriel anjel
Camael anjel
Raphael anjel
Sachiel anjel
Anael anjel
Caffiel anjel
Azazel hriešny anjel
Amacarak hriešny anjel
Armers hriešny anjel
Barkajal hriešny anjel
Akiabel hriešny anjel
Tamuel hriešny anjel
Asaradel hriešny anjel
Taftchartchartach duch planéty merkúr
Lilith démonka, prvá černoknažníčka
Naamah démonka, dcéra Lilith
Kirké čarodejka

mal by niekto zaujem o spolupracu pripadne aspon nejake materialy?
btw, dufam ze som nikomu nepoplietol meno =]

znova sa prebúdzam
zo sveta snov do sveta skutočného
skutočný aspoň tak ho nazývajú
aj keď toho majú veľa spoločného
vraj len jeden z nich je pravý
ten druhý, kraj je nemožného

ale ktorý z nich je ten skutočný
a ktorý z nich je snom
v každom tvrdia, tento
no nik to nepodloží dôkazom
žiješ v tom či onom?
nocou , a či dňom?

Včera bolo včera dnes
a dnes zajtra.
A ty si už vôbec nechcel,
aby bolo zajtra.
Aby bolo tvoje živé meno
na tomto papieri s dnešným dátumom.

Chcel si,
iba byť mŕtvy,
mať už od všetkého pokoj,
chcel si,
aby tvoje meno svietilo
na mramorovej doske
s krížom.
Na tvrdej a chladnej mramorovej doske.

Veď všetko je vlastne tvrdé a chladné.
Ľudia, srdcia, sídliská …

Ty si si uvedomil,
že budeš taký istý,
a preto si nechcel
uvidieť zajtrajšok.

Ty si si to uvedomil,
bol si slabý,
vlastne,
bolo už príliš neskoro.
A teraz,
teraz si taký istý.
Prší !
Smrť (ne)bola riešením.
A stále prší …

Osamelý človiečik plával nekonečným životom. Bol unavený a sám.
Zrazu sa pred ním zjavil ostrov. Úplne maličký, nenápadný. A predsa sa stal pre toho človiečika všetkým. Znamenal preňho istotu, dal mu všetko, čo potreboval, splnil mu každé želanie.
Bol šťastný …
Nebol sám …
Mal rád …
Raz prišla veľká búrka. Utekal sa niekam skryť, potkol sa a posledné čo stihol zazrieť bol okraj priepasti do ktorej sa rútil.
“Odkiaľ sa tu vzala ? Však ešte včera tu nebola …” prebehlo mu v myšlienkach.
Padal dlho, akokeby nebolo dna.
Dopadol tvrdo na zem.
Okolo neho tma, smútok a samota.
Vyškierali sa mu do tváre.
Nevidel ich, ale vedel, že sú tam.
Z jeho sľz sa vytvoril potôčik, ktorý sa strácal v neviditeľne.
Pozrel hore a …. TMA
Opúšťali ho sily a ešte posledný krát s nádejou pozrel hore.
Zbadal malú hviezdičk žiariacu nepatrným slabým svetielkom.
“Poobzeraj sa okolo seba” pošepla mu.
Skúsil to …
Nahmatal rebrík …
A začal po ňom nesmelo a neveriacky liezť pomaly hore s nádejou na …
… nový život ?

p.s. A čo ak je ten rebrík krátky … ?

Za dávnych nami nepoznaných čias bola jedna krajina.
V tej krajine žili bytosti, ktoré nevedeli čo je smútok, strach a nenávisť.
Na druhom konci sveta bola druhá krajina.
A tá bola opak tejto. Tie bytosti v každej krajine žili vlastne spokojný život,
pretože nevedeli čo je to opak.
V jednej poznali len lásku, radosť a smiech,
a v tej druhe len nenávisť, smútok a strach.
Nevedeli, že je niečo iné, ale ciítili, že niečo nie je v poriadku.
Raz, v jeden podvečer, sa tri bytosti z každej krajiny rozhodli, že sa pozrú,
čo je za hranicami ich sveta.
Každá bytosť bola stelesnením jednej z tých vlastností.
Vybrali sa do neznáma,
nevedeli čo ich čaká,
ale každým kúskom, čo sa vzďaľovali od svojich domovo,
pocťovali niečo, čo predtým nepoznali a necítili.
Láska začala cítiť strach.
Radosť sa prestala toľko usmievať.
Smiech sa stával čoraz zatrpknutejším.
Strach prestal a zacal rozmýšľať čo je vlastne zač.
Smútok prestal byť taký bolestný..
Nenávisť začala strácať svoju temnú farbu.
Čim viac sa tieto tri a tri bytosti k sebe približovali,
tým viac boli neistejšie, pretože nevedeli čo je dobré a čo je zlé.
Až prišli k jednému veľkému jazeru
a cítili, že za tým jazerom sú odpovede na ich otázky.
No nebolo im súdené sa dostať na druhý breh.
V tom jazere bol v strede malý ostrov, na ktororm žili dvaja ľudia.
Nepoznali sa. Každý žil na svojom kúsku.
Tri bytosti z jednej krajiny sa spojili s tým jedným človekom
a tie opačné tri sa spojili s tým druhým.
Ľudia z toho ostali prekvapení, pretože také pocity nikdy predtým nezažili.
A v tom okamihu sa stretli.
A jeden druhému odovzdali kúsky vedomostí zo svojich bytostí.
A vtedy tie bytosti pochopili, že celý život boli ukrátené o tie druhé.
Že láska bez nenávisti nie je láska.
Že strach keď nenahradí radosť nie je strach.
Že smiech sa strieda so smútkom.
Bytostiam sa to zapáčilo, že uz nechceli byť nikdy samé.
Preto venovali tým dvom ľuďom všetky svoje pocity, skúsenosti a tajomstvá.
A tak sme tu, a ani si už nevieme predstaviť tie pocity oddelené.
A to bola z jedných najkrajších a najmúdrejších vecí,
čo sa prihodila za dávnych nami nepoznaných čias.

Už procházej okolím,
tápejí ve tmě,
tí lidi sokolí.
Roztáhnou křídla a
vznášej se k nebi
myslej si, že slunce je nespálí.
Lidi sokolí hroutí se k zemi
zavratnou rychlostí.
Myslej, jak oni jsou smělí,
jenomže smrt je čeká
na černém polštáŕi.
Tí lidi sokolí
v modravých zákoutích
najdou ti cokoli,
v co múžeš věřit,
tí lidi sokolí
s plamenným pohledem
objeví krajinu pro tebe.