Pozrel som na ňu.
Hľadela na mna ako na cudzinca.
Prázdny pohľad v očiach.
Šokovaný som zastavil.
Usmiala sa a jemne mi prešla rukou po tvári.
“To sa stava,” povedala.
…Prehodila cez seba kus červeného saténu a vyšla z miestnosti.

…Ako štvaná zver čo práve unikla nebezpečenstvu som sedel na posteli v celej svojej nahote a pokúšal som sa opäť chytit rytmus pravidelného dychu…

cink
kvapocka morskej peny vytryskla a dopadla na ostry spic utesu
slnecny paprsok sa jej dotkol a …..
a z peny sa stalo dokonaly ostry jedovaty sip
jeho lesk vybijal zraky a oslepoval okolite lietajuce cajky
blystal sa ako prst E.T.- iho “o0

poznamka “o0 v preklade znamena ze :o) ale skurwenou SK klavesnicou

jedna cajka v snahe znicit tu zjiaru sa nan vrhla vlastnym telom
len striekajuca cervena krv na chvilu sfarbila tu ziaru do cervekasta
kvapky krvi padaju na shehobiely piesok na plazi
ten pohlad zhora je uzasny
jedna kvapka pristala na velkej musli
zmenili sa na ,,,,,,,,,

poznamka pauza musimnajst ohen nemam si cim pripalit :o)

,,,,,,,,,,, slonovinovu ruzu so zamatovymi listami kravej farby s vonou slnka
dokonala plaz s nadhernou ruzou na bielom piesku pri skalnatom utese
motyl z vlasov morskej panny vzlietol z morskych hlbin a letel priamo k ruze
ich spojenim vnikla bytost s kridlami

poznamka to je vina to je jak anjiel skoro ide byt zmena

a na tu bytost v okamihu jej zrodenia padla kvapka tej krvi z tej cajky
bola to posledna kvapka so zazracnou mocou
a ta ruza s ostrymi trnmi vnutri si zazelala aby ta bytost nebola taka krasna a mila
aby sa zmenila na pravy opak
a vtedy ponad utesy vyletel krtko

poznamka to je zas dalsia picovina ten krtko ale to len xcem prerusit sa naxvilu a zapalit si cigaretku

a vtedy ponad tie utesy vyletel mrak neurcitej farby
a ten sa pohol za zapadajucim slnkom

bolo jedno nebo, v ktorom zili anjeli,
bieli hebucki nevinni usmiati
nepoznali nic len zabavu lasku a stastie
jeden zvedavy anjel sa raz zatulal na sami okraj neba
bol strasne zvedavy a neposedny vzdy chcel najst nieco co iny
este nevideli
pozeral ponad ten okraj toho uzasneho neba a rozmyslal co je dalej
vsetci vraveli ze je tam nic, ze je tam nic a potom peklo
vobec nic
on nevedel co je to nic
ale vedel co je peklo a bal sa ho
zazdalo sa mi ze nieco vidi vykukol este viac
a zrazu letel volnym priestranstvom
jeho kridla
spomenul si ze ix ma ale v tom uzase niecoho noveho ich nestihol otvorit
a tak padal a vyxutnaval ten novy pocit
az sa mu zaiskrilo pred ocami a zostal tisko lezat
drobna kvapka sa mu zjavila na kraji oci
oxutnal co je to ?
slza vravia tomu ludia
prvykrat si uvedomil ze nieco je ine
poobzeral sa
ani kridla nemal ani nebol uz taky cisty biely
usmev mu vsak ostal
aj napriek zvlastnej pachute niecoho co nevedel definovat
poobzeral sa a vykrocil blizsie k ludom
zhrozene zizal na ich tvare pokrutene od bolesti smutku slz
netusil ze nieco take existuje
nasiel aj ludi usmiatych ale inym usmevom ako tam v nebi
umelym, cynickym, pohrdavym
nevedel co dalej
tulal sa swetom a rozdavala spon ten kusok radosti a pocitov,ktore mali tam v nebi
stale dufal ze sa dostane spet ze porozprava vsetkym ako je tu dole
ako tu dole potrebuju ludia kusok neba
ako sa swet ruti do zahuby
az raz
pochopil
nikdy sa nedostane spet
musi ostat dole
tym ze dlho bol medzi ludmi sa v nom objavoval ten pocit smutok hnev
bezmocnost
padol este viac ako z toho neba
padol sam v sebe
zacal sa stracat coraz viac sa podobat na ludi
coraz viac sa rutil dalej a dalej od neba smerom k pekelnym branam
zomieral anjiel a rodil sa novy clovek
zrazu sa zobudil
strasne teplo mu bolo
cerveny horuci ohen mu slahal do tvare a vypaloval
zrak, mozog, myslienky, telo
zlakol sa
zacal utekat
nie to predsa nechcem som anjel…..aspon som bol ….hm
…..
objavil zazrak
usmev nasiel sam seba ..
robit cokolvek ale pri tom nezabudat nestratit svoj usmev a sameho seba
pochopil ze sa da zit a pri tom sa usmievat aj ked si myslia ludia ze to nejde
stal sa znovu anjielom
nie v nebi ale na zemi
kazdym dnom prinasal maly kusok neba ludom co ho potrebuju
a kazdym kuskom sa stava z neho opet ten cisty anjiel
ale nikdy nim uz nebude
podlahol viac ako chcel ludskym rozkosiam a nerestiam
ale bol anjiel
vedel napriek svojej bezmocnosti pomahat inym
a pri tom nestratit sam seba
ludia …….
anjieli ……….

Pomaly deň odchádza
Džni Walker prichádza
do nejakej krčmy plnej ľudí
v ktorej sa ich život mení
na rozmazaný obraz.
Škoda, že ja v tej krčme nesedím
na dno pohárika nehľadím
a nepridám sa k tej mase
meniac sa pri tom na ožraté prase:
Radšej si zapálim cigaretku
pozriem si v telke mažoretku
vyťukám telefónne číslo Džoniho
a rozdáme si to v súkromí na živo.
A potom Džoni Walker opäť odchádza
spoza rohu ďalší deň prichádza
otvorím zlepené viečka
vykašlem sa na cestu do práce
a šľahnem poloprázdny pohár do piče…
a s opicou v hlave padám
klesám na dno postele !

Jazero. Je krásne modré.
Plávajú tam labute.
Snehobiele ovečky na čistom bledomodrom nebi.
Čistota a nevinnosť.
Zamračilo sa.
Červená škvrna od vína na bielom obruse.
Alebo je to krv ?
Vlny jazera sa plazia čoraz ďalej po pláži.
Už dosiahli aj stromy.
Labute sú špinavé.
Od prachu, smoly a atramentu. čierneho …
Odleteli , ďaleko …
Mikdy sa už nevrátia.
Jazero vyschlo, a teraz je tam púšť.
Vietor sa nedbalo pohráva so zrnkami piesku.
Chceš opäť vidieť to modré jazero, a na ňom
snehobiele labute.
Ale vidíš len pustatinu – šedú a
nan ej čierne krkavce.
A supy, tkroé Ti trhajú vnútro … A ničia Ťa …!
Bráň sa ! ZObuď sa !

Plavíš sa na bielej veľrybe,
ktorá je symbol šťastia.
Za tebou sa vynorí netvor so zelenými očami
a ona mizne v jeho vnútri.
Čierny pavúk tká sieť,
a ty, Ty v nej uviazneš.
Sieť sa mení na železné mreže.
Chytíš nosorožca za chvost
a kľúčovou dierkou miznete v púšti.
Stretneš ľudské oko, ktoré
Ti číta myšlienky.
Rozplače sa slzami …
Slzy, ktoré nie sú slzami,
ale potokom krvi, v ktorej sa topíš.
Skôr Ťa však chce zachrániť
lietajúci mravec, ale stratí sa Ti
a ocitneš sa v ohni.
Je tam teplo a chceš si nabrať zo samovaru čaj.
Sú v ňom však len motýle bez krídel.
Jednému požičiaš šnúrky od topánok,
aby mohol odletieť …
Začínaš horieť,
meníš sa na popol,
kričíš od hrôzy…
Zobuď sa, je to len sen !

sedim v pokoji svojej izby
smejem sa s priatelmi
pivo pomaly mizne v hrdle
teplo pokoja pretina vykrik
neveriace hlasy naplnene nervozitou
vyplnajuce sa scenare druhotriednych katastrofickych filmov
apokalypticke vizie stavaju sa skutocnostou
nechapajuce pohlady bludiace v priestore
hladujuce vysvetlenie , pokoj
ten vsak odisiel a na jeho miesto si sadla nervozita
cez hlinikove ramy okien zacina presakovat zima
pomaly po kvapkach naplna miestnost
za kazdu spravu pohar kvapiek
je to sen,skutocnost, film?
ludia sa hlasia k svojim cinom a hned ich zase popieraju
nervozita mava na svoju prichadzajucu priatelku, samotu
sada si ku mne
citam stale dalsie a dlasie spravy
obrazy z krajiny tisice kilometrov vzdiealenej
a predsa strach v plasti bezmocnosti
aspon na chvilku ukaze na kazdeho z nas
usmievajuc sa na nervozitu a samotu
sedim v miestnosti plnej ludi
a predsa sa citim sam
nervozita a samota sa ma dotykaju stale viac
snazim sa ich striast
uvedomujem si zrazu ze toto nieje moj svet
nie ten v ktorom chcem zit
ani to miesto kde vlastne chcem byt
zatvaram oci a vo vire farieb zrazu miznem
neviem kde som
ale citim ten najjemnejsi dotyk, nadherny nezny
nervozita a samota su prec
z dialky pocujem rychly zvuk ich krokov
miznucich v nenavratne
pocity a myslienky vystriedala euforia a krasa
citim teplo jej tela
pomaly sa ponaram do hlbky tych oci
stracam sa v nich a spoznavam v nich …. svoj svet…

…čítaš…
so záujmom sledujem zas tvoju tvár.
Tu nežný usmev, tu zas vážny…
Obraciaš listy
a stále čosi hľadáš…
Hľadáš seba.
Odraz v obraze,
Obraz v odraze…
Pomaly zatváraš knihu
a s úsmevom zakrývaš sklamanie.
Nie, táto kniha nebola o tebe
ani tebe venovaná.
Si a navždy ostaneš
duša nikým nepoznaná,
nemilovaná.

Prišla k Tebe
A ty si si ju nevšimol
Bola veľmi smutná
Zapálila si zápalkou vlasy,
ale ani vtedy si si ju nevšimol
Vybrala si vydličkou oči
a podala Ti ich na striebornom tanieri
Ešte stále si na ňu nepozrel
Strhla yo seba šaty !
A všetci sa roztopili pri pohľade na jej dokonale krásne telo.
Len Ty si ostal chladný…
Potom vzala nôž
a vybrala si srdce
Teplé, krkvavé, a živé …
Vrhol si sa naň
a zožral ho ako vyhladovaný pes
a vtedy sa ONA zasmiala
Bol to smiech príšery, ktorá
tu stála miesto nej
Zdrapla Ťa a odvliekla
nevedno kam
Na chodníku zostallo len to
červené srdce z marcipánu
s nápisom
CHOĎ DO PEKLA !
CHa – CHA – cha –

I don´t how I was born,
don´t know where…
Just rised up from the fallen leaves,
and walked away, there…

The autumn wind blow
through my reddish blond hair
..and I don´t care…
…still walking away…

My nudity is covered by dying butterflies.
Everybody love my irresistible voice.
Sitting on my favourite bear,
going through the nature – free from any human voice.

Here comes the end of my being…
I feel this is my last day,
flakes of snow are killing me.
I am the son of Autumn fay.

Kvapka.
Padá. Osamotená.
Dobieha ju ďalšia.
Rozbehnú sa za mimi ďalšie
je ich tisíce a tisíce…
už sa nedajú spočítať.
Padajú Ti do tváre,
cítiš ich príjemný chlad po celom tele.
Príjemne Ťa chladia.
Nastavuješ im tvár, zavrieš oči,
do dlaní chytáš slzy padajúce z neba.
Dážď.Prináša život.
Je Ti fajn … !

Struna.
Zachveje sa pod tvojím dotykom.
Ten záchvev je hudba.
Nie, je to len zrod hudby.
Rozozvučíš viac strún a potom
ďalšie a ďalšie …
Sú ako sestry.
Podajú si ruky a začnú sa smiať.
Ten smiech je zvláštna hudba vyludzovaná Tvojimi prstami.
Dotýkaš sa strún a ony sa smejú…
Počúvaš ich.
Je Ti fajn !

Ovečka. Dve ovečky. Tri ovečky.
Štvrtá sa obzerá a skúša zrátať ostatné.
Nemôže.
Nevidí na koniec stáda :o)
Lenže ona nevie, že to stádo je nekonečné … bez konca …
Ako Tvoja posledná myšlienka .
ŽLtý kotúč lenivo
prechádza pomedzi ne a rozdáva svoje teplé lúče ľuďom pre šťastie.
Pozeráš sa hore ,
oslepuje Ťa snehobiele stádo.
Preniká do Tvojho vnútra žlté svetlo,
a Ty si povieš :
Je mi fajn !

Čierny havran sa Ti díva do očí.
Ponáraš sa v tmavých jazerách
a okolo Teba sa vznáša morský koník.
Vysadneš naň a odletíte na koniec sveta.
Je tam iba nekonečný útes,
čierny havran
a ty …
Stojiíš tam s pohľadom upretým na ten nekonečný koniec.
Havran Ti krúži nad hlavou,
krídlami Ti veje vlasy do očí,
zatváraš ich a ponáraš sa
do neviditeľna …
Na okamih zacítiš sladkú závrať
a potom len šum. ktorý Ti preniká
pokožkou až do Tvojho temného srdca.
Ticho …
Otvoríš oči a zbadáš
kŕdeľ čiernych havranov,
krúžiacich ponad tým nekonečnom hľadajúcich ďalšiu obeť.

Motýľ…
Ževraj slobodný…
No on je uväznený Tvojím pohľadom,
ktorý v ňom vidí
šťastie a krásu.
Ten motýľ je
smutný,
lebo mu berieš jeho
slobodu.
Prečo?
Pretože Ty sám nie si slobodný !
Zapáliš sviečku, aby si lepšie vnímal tú krásu.
Motýľ sa vrhá do ohňa a
spáli si krídla.
Zomiera…
Šťastný, že mu už nič nemôžeš vziať.
Ani krásu…
Ani šťastie …
Ani slobodu …

Si medzi ľuďmi,
ale niečo tu nesedí.
Snažíš sa s niekým rozprávať.
Ale nikto Ťa nevníma…
Nikto Ťa nepočuje…
Nechce Ti rozumieť…
Strácajú sa Ti pred očami.
Sú tu, ale Ty ich nevnímaš.
Nepočuješ ani autá, kroky…
Počuješ len ticho.
DESIVÉ TICHO
A vidíš tmu…
A čierny jedovatý škorpión
Ťa prenasleduje po horúcom piesku…
a kričíš, že potrebuješ vodu…
ale len žeravý kotúč na oblohe Ti s rozkošou spaľuje Tvoje telo …
Z posledného výdychu skočíš z vysokého útesu do akvária plného farebných rybičiek….
Spoza nich vystrelia po Tvojix očiach chápadla modrej chobotnice
a vtiahne Ťa do svojich šklebiacich sa úst
kde stretneš červeného draka
ktorý Ťa vynesie z tej krajiny snov
tam kam budeš Ty chcieť…

Rozbíjaš okovy a vdychuješ vôňu slobody.
Strácaš sa v rannom úsvite.
Napĺňaš zlatú čašu svojím smiechom a podávaš ju čudnému škriatkovi, ktorý si Ťa obzerá.
Vstaneš a hrubé múry rozdrvíš jediným pohľadom plým nenávisti.
Na prach…
Vezmeš ho do dlaní a sfúkneš rovno do tváre veternej obludy.
Strhneš zo seba spráchnivenú vestu
a zahalíš sa do slnečného svitu.
S pohľadom upretým na striebornú hladinu rozbúreného oceánu sa k nemu pokojne blížiš.
Ponáraš svoje ustaté telo do tej ľadovej vody, aby si z nej vyšiel čistý a mocný.
Ešte raz sa pozrieš do očí tomu čudnému škriatkovi a vykročíš . . .

Cítil si niekedy prázno ?
Absolútne prázdno ?
Vieš si ho vôbec predstaviť ?
Sám, nikto naokolo,
veci sa rozplynuli,
hlasy zmĺkli,
hviezdy sa stratili,
slnko sa ponorilo do mora,ktoré
sa rozplynulo,
zemeguľa stráca svoj tvar,
vesmír svoje nekonečno.
Prestávaš byť sám sebou . . .
To je to prázdno ?
Keď si sám ?
Úplne sám ?
Prečo ?

Rásť.
Držať v sebe anjela
na krátkej uzde z
ostnatého drôtu.
Úzke plecia,
vpadnutý hrudník,
mastné brucho,
ovisnutý vták,
tlstý zadok.
Opichaný,
vyfajčený,
smutný,
plače,
blažený,
kričí od bolesti a
trpí.
Úsmev spoza sĺz.
Masturbuje v kúte pod
lomeným oblúkom s farebnou
mozaikou a trojicou svätých.
Cítiť jeho pekelný dych,
zvierať krídla pomedzi prsty len
padať do otvorených tlám
víriacich jazykov.

Spím prikrytý
pavučinou
z tvojich bozkov utkanou
a sen – krvavé vtáča
pomaly klesá k
zemi, padá a
leží mi pri
nohách
so spomienkami na
teba.

Pri rozumovej onanii
ma hriala fotka
starej lásky
v pravom zadnom
vrecku.
Strácam sa v sne
medzi stenami mojej kúpelne,
doružova vykachličkovaný
priestor plný
nehoráznych vášní a
mdlôb.

Deti
odvrhnuté v krvavých
plátnach, zabalené do
snehobielej igelitovej tašky,
uškrtené pupočnou šnúrou
z topánok vlastných matiek.
Vyhasnuté plamene
násilne ukončeného života,
ktorý sa stratil po prvom úsmeve.
Nemé ústa nás prenasledujú
počas bezsenných nocí
trúchliacich obetí.
Nikto sa ich nepýtal
na život,
či na smrť,
na svetlo,
či temnotu.
Spopolnené srdcia
zlomených žien s
vyprahnutými perami.

Už procházej okolím,
tápejí ve tmě,
tí lidi sokolí.
Roztáhnou křídla a
vznášej se k nebi
myslej si, že slunce je nespálí.
Lidi sokolí hroutí se k zemi
zavratnou rychlostí.
Myslej, jak oni jsou smělí,
jenomže smrt je čeká
na černém polštáŕi.
Tí lidi sokolí
v modravých zákoutích
najdou ti cokoli,
v co múžeš věřit,
tí lidi sokolí
s plamenným pohledem
objeví krajinu pro tebe.

Včera bolo včera dnes
a dnes zajtra.
A ty si už vôbec nechcel,
aby bolo zajtra.
Aby bolo tvoje živé meno
na tomto papieri s dnešným dátumom.

Chcel si,
iba byť mŕtvy,
mať už od všetkého pokoj,
chcel si,
aby tvoje meno svietilo
na mramorovej doske
s krížom.
Na tvrdej a chladnej mramorovej doske.

Veď všetko je vlastne tvrdé a chladné.
Ľudia, srdcia, sídliská …

Ty si si uvedomil,
že budeš taký istý,
a preto si nechcel
uvidieť zajtrajšok.

Ty si si to uvedomil,
bol si slabý,
vlastne,
bolo už príliš neskoro.
A teraz,
teraz si taký istý.
Prší !
Smrť (ne)bola riešením.
A stále prší …

znova sa prebúdzam
zo sveta snov do sveta skutočného
skutočný aspoň tak ho nazývajú
aj keď toho majú veľa spoločného
vraj len jeden z nich je pravý
ten druhý, kraj je nemožného

ale ktorý z nich je ten skutočný
a ktorý z nich je snom
v každom tvrdia, tento
no nik to nepodloží dôkazom
žiješ v tom či onom?
nocou , a či dňom?


Zrada zakorenená hlboko
v duši
sa prebúdza a derie na
povrch.
Letmé náznaky a predtuchy
dostávajú
svoju skutočnú tvár, sfarbené do
krvava s
ústami plnými klamstiev a
pokryteckých
výhovoriek, ospravedlnenia už
nabrali svoju skutočnú váhu
letmého vánku so
zrnkom nevysloveného obdivu a
úcty.
Zvierajú ma ruky môjho
najlepšieho priateľa
na ebenovej predstave
prázdneho hrdla a
dýka sa norí hlbšie a
hlbšie a
hlbšie do
zúfalého svalu
srdcového
kričiaceho,
krčiaceho
vzlykajúc a
tápajúc v
rohu zabudnutej
izby v starom
moteli a neónom
ZABUDNI !!!
Keby som mal v sebe tú
silu vyriecť všetku
lásku premieňajúcu sa na
zúfalstvo – nájdem si svoju
púšť v tom
nekončiacom priestore
samoty a
plačem.


Nedokončený hlavolam
mysle a
rubiková kocka
života mi ležia
na stole a ja hľadím na
dohasínajúcu cigaretu
pocitov.
Snažím sa pochytiť zmysel
každej myšlienky
plávajúcej v ovzduší
okolo mojej
zmätenej hlavy…
Čas sa rozbehol v
proti smere hodinových
ručičiek.
Vrátil som sa späť.
Nútenú samovraždu osobnosti
odložíme na neurčito.

Topím sa , opájam
v šialenom tanci
víriacich ilúzií a
žiara mi vchádza do tela,
zostáva v prsiach na
mieste druhej polovice
srdca,
tá prvá sa skrýva v tvojich
nežných rukách,
s dotykom tvojho úsmevu
na mojich perách.

Dve kvapky čírej soli
stekajúce po líci.
Šípový tŕň v srdci
pri každom
ďalšom nadýchnutí bolí
viac a viac.
Plný smútku,
žiaľu,
bolesti a
zúfalstva pri
pohľade na tvoj osud.
Plný strateného smiechu,
chcem dotknúť sa slnka,
skočiť, otvoriť krídla a
padať,
pri dopade na zem zomrieť
v slze vlastného hriechu
a plakať,
stratiť seba v dvoch
kvapkách
nemého kriku.

Rytier vytasil svoj lesklý meč,
drak preletel oblohou naprieč.
Ich oči sa stretli na chvíľu,
vedeli že boju sa nevyhnú.
Kto hájiť dobro neváha,
v srdci mu drieme odvaha,
má šancu draka poraziť,
z pazúrov dievča zachrániť.
Dračisko pristál na zemi,
rytier sa štítom zatienil,
netvor len oheň vychŕlil,
hrdinov život ukončil.
Vtom sa za drakom zjavil mág,
blízko dievčaťa v okovách,
ruky k zaklínadlu spojil,
drakove obete prebudil.
Mŕtvy kol draka povstali,
zbraňami do neho rúbali,
mág k tomu pridal smršť bleskov,
netvorov život vyhasol…

pieseň barda Linfalasa …

ležím v tichosti svojej komnaty
obklopený temnotou a prázdnom
premýšľajúc nad životom a osudom
pripadajúc si prázdny

mysľou mi zrazu tmavý tieň preletí
tieň draka zaraz svet pohltí
ten drak je však ženou
stvorením krásnym v šate nádhernom
dotyk ktorého osud môj naplní

myšlienka konca v nenávratne zmizla
srdce chladné železné
jediným pohľahom zapálila
moju dušu stratenú
v očiach bezodných pohltila

stratený v tomto svete tajomnom
zahalený vlastným tieňom
užasnutý tým čarom
rýchlo sa ukryjem
odíst už viac nechcem

a ani neodídem…

Chcem Tvoj pohľad
cítiť na mojich rukách,
aby ma viedol po krivkách Tvojho tela.

Chcem Tvoj iskrivý smiech
počuť v mojej hlave,
aby ma viedol temnotou v ktorej blúdim.

Chcem cítiť Tvoj parfém
každým kúskom môjho tela,
aby sa stratil pach horkosti, ktorý teraz cítim.

Chcem Tvoj hlas
počuť ako šepká čosi v neznámej reči,
aby som pochopil čo môžem viac pre Teba spraviť.

Chcem Tvoje myšlienky
nechať plynúť riekou mojich spomienok,
aby si vedela čo k Tebe cítim.

Chcem Tvoje nočné mory
zahnať do sveta hrôzy odkiaľ sa zjavili,
aby si viac nemala strach.

Chcem Tvoj úsmev
vidieť na Tvojich perách,
aby rozkvitla Tvoja krása.

Chcem Teba
aby som mohol byť ….

…so sialenym vyrazom v ociach, rutis sa oproti krvilacnym bestiam….
pri kazdom pohybe citis ako tvoje svaly postupne umieraju….
zenie ta tuzba, zurivost, laska a nenavist…. a noz v tvojej ruke je pripraveny kedykolvek konat svoje dielo…

stop!

zastav sa a pozri hore.
z velkych tmavych mracien sa prediera tenky slnecny luc a mieri ti priamo do srdca…

To isté ideme
robiť už stýkrát

Očakávaš niečo
výnimočné
Pohyby od ktorých to
očakávaš
sú však
stále rovnaké

Inak ťa môžem
poslať do rite
(ak ti nestačí
že to s tebou
myslím
stále inak)

Ked si myslis, ze sa ti uz nic nestane
tak to pride prave vtedy.
A zivot ti akoby zastane
v zaludku zaby, vredy.

Diagnoza Ti v usiach zneje,
marne cakas, si bez nadeje.
Len tak lezis na posteli,
pytas sa ci si uz v cieli.

Cudzie mesto, cudzi ludia,
uz ta tie kvapky nudia?
Kvapka za kvapkou zilou Ti tecie,
je to svinstvo,ale vravia, ze potom bude lepsie.

Flasa, dve, tri kvapiek miliony,
myslienok plno co zhasaju lampiony.
Cakas a myslis co bude,
citis sa ako pes zbiity v bude.

No co uz…….
Nejako bolo, nejako uz bude……..

život zložený z okamihov
poskladaných v jedno
každý nekonečne dlhý
ak sa zrodil v samote

skladáme tieto okamihy
napĺňajúc svoj život
v snahe dožiť sa konca
nech je hociaký

každý kúsok týchto črepín
tvoríte z hocičoho
zaoblené a bledomodré
dôležité vám je dočkať sa
dožiť sa ďalšieho

hryziete sa každým
každučičkým z nich
len sa dostať kupredu
prejdete každým

a ani jeden z nich si
nevychutnáte
neobhliadnete
nie je čas, ponáhľať sa treba

blázni sú ktorí
sa neponáhľajú
ale čo keď sa mýlite
nie keď ale kedže

mýlite sa v každom bode
už od prapodstaty
viete to
a preto závidíte

snažiac sa ničiť život
tým ktorý ho naozaj žijú
pretože vy viete že je tu
váš KONIEC …

zliepam črepy
svojho času
čierne pomalované
skladám ich a vytváram
stále temnejšiu nádobu
hustá noc vypĺňa ju
až kým nevložim
jeden s tych modrých
možno nie je biely
ale pre mňa je tento
jeden kúsok
proste ten najsvetlejši
svetlejší než biela
a žiari vacej dňom
jeho teplo tmavé
napĺňa ma pokojom
temnotu nádoby
rozdrví pohľadom
krása sa rozlieha
celým priestorom
chmáry a smútky
trápenia i bolesť
rozleteli sa
stratili v nenávratne
prítomnosťou sa stáva
len modrá žiara
nahrádzajúc státisíce
všetkých ostatných
a nepopísateľná vôbec
nejakými pár riadkami
ktoré chcem
venovanovať VAM
a hlavne TEBE

má duše je znavená
má mysl už usíná
hlasno tady zní
to času stárnutí
a lež se plazí kolem nohou
jak jen city bolet mohou
oheň přestál hřát
v očích zústali slzy stát
hvězdy padli do vln moře
zvadla i ta poslendí rúže
plamen svíčky zhasíná
má láska už není nevinná

Některý věci se nemění
napořád zústanou šílený

Denni světlo ještě nespatřl
i když žije přes tisíc let
nezná krásu ranních barev nebe
neví jak po ránu otvírá se lekninu květ.
Lidi které v noci potkla
ted spí pod zemí
jen dva vpichy na krku
nechá jako znamení.
Být wampírem je jeho prokletí
ktoré mu čas k žití určuje
od soumraku do svítání
to doba jeho vlády je.
Jeho nepřítel je slunce
které když spaří jednou jen
hned v popel ho zmení
když osvítí ho svým paprskem.
Jen měsíc je jeho společník
a smrt přítelkyne věrná
no je tak vzdálená
a jemu odepřená.
Smutnouý písen o živote spívá
při té písni i zvony přestanou bít
a refrénem je smrt
o které múže jenom snít
Je zavřen na hřbitově spomínek
na všechny které kdy miloval a miluje
ale kde klíč hledať má
“Jen ty ho máš!” na smrt řve.
Ale jeho křik v tichu utone
a k smrti nikdy nedolehle
šeptá andelúm, že když se narodil,
prosí a doufá že taky jednou zemře.

Ležíš ve vánku noci a cítiš
jak vosk svíce stéka ti po těle
tak horký, tak plazivý
a pohled se vpíjí do jeho očí

očí snad démona samého
co snesl se k tobě v rouchu noci
a uhranul tě jediným pohledem

ty pootevřené rty
které těžce dýchají
tě svádí k polibku a hříchu

celé tělo pálí voskem a milováním
chvěje se vzrušením
že s ďáblem noc strávíš
a tiše se modlíš k Bohu

že pouze nesníš…

bežím pomaly modrým lesom
žiariace stromy rôznych odtieňov
napĺňajú ríšu mojich snov
na konci cesty na konci s dychom
stretol som sa s ohnivým drakom
krvavo červený lesk jeho šupín
zvýraznený oranžovým lemovaním
odráža temný svit mesiacov

cítim pohľad jeho čiernych očí
nekonečne hlbokých
pokojných a múdrych
cítim jeho dotyk
ktorý patrí žene
spaťuje a hreje
všade v mojom tele
splýva so mnou v jedno
cítim jeho puto
dušou, citom, krvou

zapaľujem ďaľšie a ďaľšie sviece
ich svit ožaruje svetlicu
neprenikne však do mojej duše
sála z nich teplo
no necháva ma chladným

moje telo sa zimou chveje
hoc obklopené ohňom je
myseľ sa potáca v prázdnote
uveznená v tejto komnate
nocou i dňom

horúci vosk dopadá na chladnú kožu
pre mňa je však chladným
a myseľ inde je
jediné čo ma zohriať môže
teplo ľudskej bytosti je

Jedna strieda druhú
stále vidím novú dúhu
Jedna vytesňuje druhú
v mojej hlave
Jedna jediná
pravá
práve

V dusi jenom stin
do šera smutku kouká
a hledá
hledá to co někdo vzal
a vidí jenom prázno
prázdno
a žal,
všude kam se podívá
žal a pláč…
klubíčko zamotané
A proč to všechno?
Sám tomu nerozumí…
Vidí konce všeho tohu žalu a nepochopení věcí, ale rozmotat je neumí…
Když stín neumí mluvit,
jenom cítit dokáže.
A tělo k řeči nedonutí…
brání mu strach, strach z
odpovědí.
a otázky?
Těch je spousta.
Vědet tak odpověď aniž se ptát…

Snad silenost
snad strach
snad laska
snad prokleti

ci jenom droga co blouzni mysl,
rozlisuje miliony veci co predtim
v jedno velike hloupe nic splynuli

A ty vidis, citis, vnimas ..
a prece nerozumis
nebo nechces
nechces porozumet
pro bolest pochopení
pro ostrou pravdu
pro ledove precitnuti

Nejistota presto nadeje,
nepochopeni presto tuseni
se meni,
nabira tvar i rozmery

ale ne andela
spis temneho pekla
kde cit i duse umrza ti
v cernem ohni sklamani ..

Prazdna sklenka .. zase? hmm..
a na dne stojis porad ty
Tvuj pohled je tak cizi
tak posmesny, tak jiny
Muj Boze… bolis me na dusi
az je to k nevydrzeni.

Vedela jsem ze nesmim
cekat vse co muzes dat
ale prece jen jsem doufala
ze dostanu vic nez si mi dal.

Ne! Muzu za to nespis sama.
Byla jsem hloupa,
naivni
uverila jsem ..
tobe, nadeji, snad lasce
snad touze .. iluzi
A ted mi je mizerne!

Snad vis proc to delas
ja vsak ne ..

Zmitam se mezi smutkem,
sklamanim, vztekem na tebe,
sebe, na cely svet.
Dalsi sram na dusi
auu.. bolí to..
snad to nikdo neslysi

A ty? Ani jen netusis ..
snad je to dobre.. snad

A ted sklenku dolivam
co ceka na dne?
…
ty..

Všechny barvy rozpouští se
zústala jen šedivá
tak vem mě spátky
ať jsem to opět já ..

Je to jako moře
odliv a příliv
tak já se vzdaluju i vracím
a nevím kde zústat
jěstli při tobě
nebo radší být ti
vzdálená
nevím kam ..
nevím proč ..
Jako to dítě
co utíka před přílivovou vlnou
tak ty utíkáš když blíž ti chci být
a když jako ta vlna
radši pryč jdu od tebe
tak jdeš za mnou a nepustíš me
a znovu když se vracím
utíkáš ..

Jsi jako moře
odliv a příliv
vzdaluješ se mi
a neědy si tak blízko
jako vlna přílivu
když hladí písek břehu

Na moře má vliv měsíc
ale co na tebe?

Halo.. jsem to já
vždyť mě znáš
Spíš znal jsi
Předtím než šach – mat
jsi mi dal
“Prohra nechá spoušť v duši”
vždy jsme si myslela
Jak je tvé duši po vyhře?
Ale co jsi vlastně
vyhrál?
Halo.. jsem to já
taková jakou jsi mě nepoznal
nestihnul jsi poznat mě
ukončil jsi hru
dřív než určil se
hrací plán
Proto prohrál jsi ty
víc než já..

Až pak pochopíš to
já už možná nebudu
tvuj spoluhráč ..

Čas mě míjí
slovům se smějete
je zatěžko zůstat
vždyť čas mě míjí
ne tak jako vás
tak v závratích potkávám
pak k sobě se vracím
se samotou umírat
času se ztratit
snad znovu se ztratit
….k myšlenkám
svého vlastniho…

Někdy mam pocit, že každý člověk se “pohybuje jinou rychlostí” a ze
prave to je duvod proč jsou lidi tak sami…. mozna jsme sami proto,
ze se neradi prizpusobujeme časoprostoru druhych lidi…mozna je to o
tom, ze nejsme tolerantni i kdyz tvrdime, ze jsme….

radujem sa, však predsa som smutný
uväznený medzi svetmi
na perách úsmev a v očiach bolesť
hoc zvyknutý som, tažko ju zniesť
chcel som sa smiať, no hrdlo mi zviera
zničený stojím sťa väznené zviera
nemôžem kričať, nevydám hláska
vnútro moje oheň drása
stojím hrdý, prekypujúc mocou
stojím však sám, obklopený nocou

Krúpějě vína na rtech
láhev zeje prázdnotou
koukneš vedle - zrcadlo
přistoupíš k němu, koukáš
oblízneš svúj odraz v něm
je tak chladný
Usměješ se
škrtneš sirkou
oheň
žár
Konec jointa vsál kapku
vína z rtú
potáhneš práska, zakloníš hlavu
1, 2, 3 ..
vyfoukneš přes pootevřené rty
které pořád voní vínem

Neviem
po čom moja duša narieka,
hoc všetkých zlozvykov sa telo zrieka.

Neviem
kam moje oči hľadia,
keď priatelia svoje sľuby zradia.

Neviem
či chcem tú rozkoš z nebies danú,
vo chvíli keď zombies zo svojich hrobov vstanú.

Neviem
ako sa moje meno vyslovuje,
hoc tisíc podôb ho je.

Neviem
či chcem na tento svet sa dívať,
a či v šere sviečok tíško snívať.

Neviem
prečo tá bolesť je stále ostrejšia,
a tisíce myšlienok je zrazu bez prístrešia.

Neviem
kam podela sa moja vôľa,
keď rozum káže a srdce koná.

Neviem
koho za svojho kata si zvolím,
keď na obetný oltár svoju hlavu skloním.

Šeptej…, šeptej mi do ticha
ať zapomenu, že už tisíc lásek
umřelo mi v klíně
šeptej…, ať se mi nestýská
ať smutek nestele si postel
vedle mě

a pak světlo…
a pak tma…
odrazí v dotecích mou ruku
z Tvojí tváře
kde byla nevinnost
teď nevystačíš s dechem
dnes v noci šeptej mi
ať zapomenem,
že ubližujem jí
a nám
a moc…

Spaľujúca túžba ukrytá v tajomnom parféme,
je rozprášená v atmosfére tvojej izby…
Tá šialená túžba drásajúca Tvoje srdce,
na drobné úlomky, ktorých sú tisíce a tisíce…

Tá sladká túžba voňajúca po horúcej čokoláde,
a vzdialených exotických chutí…
A svojou vôňou vábi do sveta ukrytého v Tebe,
v realite stratenej vo svete fantázie…

Bez schopnosti kráčať tmou chladnej noci,
sa túlaš hviezdami žiariacimi na oblohe…
Až nakoniec tá nekonečná sila zatieni ich jas,
a preletiš ako stratená kométa dohoniť ten čas…

Ten cvíľkový pocit beztiaže,
ťa na okamih naplní tou túžbou…
Kde len úsmev na perách prezradí,
Aké krásne je keď mení sa to snenie na …

obklopený nocou hoc stojím tu sám
stvorenia všetky od seba oháňam
dotknúť sa jedného chcel som a chcem
jedine toho však dotknúť sa nemôžem

hoci som hriesnikom modlím sa k bohom
aby mi dopriali iba ten dotyk jeden
bytosti ktorej odraz je v oku mojom
splnili kusok sna, po ktorom prahnem

za jeho teplom vystieram ruky
za svetlom vo tmách , necítiac muky
nôž bodnutý do chrbta, snáď spomaliť ma chcel
ani tento ma však zastaviť nevedel

znova a zas bezvádne na zem padám
zatváram oči, do svojho sna sa vnáram
ležím tu nehybne, v daždi a tme
na perách mojich úsmev však tkvie….

Převrhla se sklenka
víno se rozlívá
bílý ubrus už není bílý
do sněhu kape krev
a slzy mrznou na tvářích
Měsíc se směje škodolibě
stíny růžím kradou vůni
a motýlům prach z křídel
Zvedám prázdnou sklenku
lásce připíjím
na rtech povzdech
a v očích polární zář..

Zavřete oči
hudba kolem zní
vydýchněte
poslouchejte jenom melodii
a vlastní dech
a představte si hořící svíčku
Co vidíte, co cítíte?
Hravé stíny co tančí kolem?
Množství a rozmanitost barev ohně?
Teplo co se vlní vzduchem?
Nebo kapky tajícího vosku?
Je tolik možností
tolik představ
není to jenom hořící předmět.

A život je o tom,
o detailech,
o množství uhlů pohledu
o fantazii
o umění dívat se
dívat se a pozorovat
pozorovat a vnímat
cítit
..
žít.

strieborné svetlo … zalieva moju tvár
nerozdáva teplo, prináša len žial
stvorenia svetla, tešia sa a radujú
na pohltených tieňoch ich duše hodujú
k mojim ušiam krásny hlas syrén dolieha
svetlo je však to, čo moju dušu … zabíja

hrdo a so cťou postaviť by som sa mu chcel
čím som však bližšie tým slabší je môj tieň
neviem ako zabiť svetlo, ani či sa to dá
nemam však na výber, čas mi tu voľbu upiera
so zdvihnutou hlavou stojím nad telami anjelov
hrdo i keď s vedomím že tohto nepriateľa, nepremôžem

.. strieborne svetlo
.. krik a plač anjelov

zivot jak ocean hrozne velky je
no kto vnom nevie palvat asi zahinie
ked plavas rychlo, rychlo sa unavis
a zasa nuda je ked plavas pomali

tak sa rozhodni …a tak sa rozhodni
ako chces plavat rychlo ci pomali….

ja sa ponaram, hladam svoje dno
snazim sa najist cierne bahno
a ked ho najdem tak sa odrazim
no vobec netusim ci z dychom vydrzim

stale klesam coraz hlbsie
hlbiny su stale tmavsie
a aj zima je a hrozne ticho
kto mi to povedal …bol pre mna nikto

ponorit sa nebolo tazke
s kmenom som bol rychlo na dne
ale vynorit sa bude problemom
nemam vobec nic co by ma pozdvihlo

dnes som sa vynoril ale co zajtra
nikto nevie a v tom je sranda
plavam do dialok vo vodnej risi
odrazu pozeram… burka sa blizi

niekdo je na lodi no ja som vo vode
zraloky kruzia hladaju obete
dnes som to nebol ja ale co zajtra
toto uz nie je hra kruta je pravda

len chvilku som tu a z vody mam vrasky
som bez citu a som bez lasky
ja uz nevadzem a k troskam mierim
ak som tu zostal sam tak sa s tym zmierim

v dialke zapad slnka och jak krasne
skoda len ze nebudu dalsie
posledny pohlad …s lucmi sa lucim
trochu zima je mi a koniec tusim

Stačila jen chvíle
a zřítil jse mi svět
neni Bůh, zhořeli andělé
a v duši pekelní bolest
strach a hněv
Cos to provedl Osude?!
Zmotal jsi mi život,
emoce, city i myšlení
do klubíčka chaosu.
Vzal jsi mi milovanou osobu
jen tak, bez varování.
PROČ?!
Co jsem provedla?
Co ti dlužím?
Vspomínky výří v hlavě
a nejdou zastavit.
Zabil jsi ho, Osude
vyrval z náručí života
i z mojí náruče,
bez diskuse či kompromisu
bez odpovědi, vzal jsi ho pryč
pryč navždy..
A já přes slzy koukám
bezmocně do mlhy
která je hrozivě
všude kolem..
Proklínám tě Osude!

ležíš si ticho, nehybne
tak pomaly teraz čas plynie
pokožku tvoju vánok hladí
cítiš len teplo, čas nateraz stojí

pohľad tvoj svetlo sviecí hreje
a tvoje nahé telo jemnúčko sa chveje
to jemný dotyk prstov zbavil ťa vôle
ladný ich tanec pôsobiaci tak slastne

telo sa chveje, horí a vzpína
dotyk ten úst rozkošou napľňa
horúce telá splynuli v páre
vosk sviece roztápa sa v tvojho tela žiare

čas prestal existovať
aspoň pre tento okamih….

a tak v dusi sa hrabem
v svojej
tak prazdnej
lenze plnej.
ked budem este cakat
na vysledok
hovorit si “len tak dalej’
tak skoncim
rychlo a bezbolestne
pri dvoch kopkach
za a proti
Uz cakam len na rozhodnutie
na spravny krok
lebo vpred
niekedy znamena vzad.
Bolo mi to treba ?
dospiet do tohto stadia
sebaklamu a lutosti
Preco nad tym rozmyslam ?
ked nad ubohostou zivota smrtelnika sa neoplati uvazovat.
pretoze sa musim pohnut
s tej betonovej plochy
kde stojim sam
a nevidim nikoho.
existuje boh ?

konecne vidim vsetko jasno
sedy zakal zrazu zmizol
konecne tu nieje tmavo
zblesk svetla s tmy zablesol

svetlo zrazu oci plni
oci ktore nevladzu
pozerat sa na tu skazu
neodkladne hroziacu

zrazu vidim iny svet
iny aky vidal som
nedopustil som sa viny
ale aj tak zlyhal som

svetlo to ta moze ranit
ked nan niesi pripraveny
rany treba dlho hojit
a ty zostanes poznaceny

kedysi mi niekto vravel
zivot proste skveli je
neotvaraj si vsak oci
potom vsetko pominie

a ja som si vtedy myslel
uznam …trochu naivne
ze tym myslel oci v hlave
a nie srdce zahmlene

Stiesnená myšlienka vlastného poznania
keď už nikto a nič ma neláka
keď vytráca sa zo mňa všetka nálada
môj život klesá, v ďiaľke ostáva.

Zúfalá predstava čo vo mne prežíva
keď nádej na niečo je už len spomienka
keď úzkosť prerastá a stále vracia sa
môj život klesá, pomaly stráca sa.

Posledná skúsenosť ľudského života
keď nastáva hranica šťasťia a šialenstva
keď duša je chorá a telo stoná
môj život klesá, naveky skoná.

CESTA žIVOTA SPLETANá DO ROZHáRANýCH MYšLIENOK
KDE VšETKO SA žENIE TúžBOU PO KONCI
UPROSTRED NEJ čLOVEK SáM, CELKOM OPUSTENý
PONáRA SA DO VLASTNEJ NIčOTY.

SPôSOB žIVOTA NAZVANý SMRťOU
KDE JEDINá SEKUNDA Už NEROZHODUJE
SILA VôLE ZMARENá SAMOVRAžDOU
čO NAšIEL VO SVOJOM SNE.

Blazon poslal temnotu do kuta.
Klaun osudu sa mu smial.

Šelest ticha prerušil plač anielov.
Zamat dotikov sa tiahol svetlom tmy.
Jantár života zaplakal.
Cvrlikanie cvrčkov oznamuje prýchod tmy.
Vlhké krivky tela vzrušujú pohľadom.
Smaragdové oči sa schúlili v jej náručí.
Ktosi zaklšľal.
Smrť.
Už čas tmy nastal
a blíži sa ku mne.
v čiernom hábite.
Chvejúca sa pokožka,akýsi plač.
Alej sviečok.
Pochod sviečok.

Je to těžký jen tak žít,
doufat a věřit,
čelit tomu co nevidíš,
bránit se démonům,
mlze a hříchu.
Kde hledat sílu
sfouknout svíčku
a zůstat ve tmě,
uslzený a sám.
Jak se naučit
prožít svůj osud
a nebýt pouhou loutkou
v rukách božství.
Smrtelnost je křehká
jak motýlí křídla,
jen nepatrný dotek a
rozplyne se..

V zahradě růží
skryta je pohádka
paprsky slunce ji hlídají ..
Osud tě učí
jak křehká je nevinnost
a bouře kalí slunce ..
Ty jako motýl,
déšť ti lepí křídla
a pavučina svazuje touhy ..
Šel bys proti Bohům
proti temnotám či můzám
pro křehkost pohádky ..
Tak ptej se andělů
jak přetrhat ty pouta
a žít pohádku dál ..

Chránit v sobě pohádku
navždy a vším ..

Lapená tvým pohledem
hlavu skláním studem
znavené víčka
skrývají slzy,
chvějící se rty
zadržujú vzdech.
Ty s pocitem výhry
sevření zesílíš
a ze mě padá síla
jak lupeny zvladlé růže.
Tvůj pohled spoutal mě
pavučinou touhy
tvůj dotek vysál ze mě
všechen vzdor
Teď máš mě
..
i nemáš..

nevyslocna radost a nekonecny smutok
na perach usmev a v ociach voci svetu nenavist
tisice pocitov nad nimi vsak jeden
okamih stastia v oceane prazdna
zrnko piesku v hrdle hodin
niet veru milosti pre tych,
ktorym vecnost je prekliatim

Včera som mala sen. Bola som v ňom ľahká a voľná ako vták.
Lietala som kade sa mi chcelo, vysoko, bez námahy…len tak.
Podobný pocit som už dlho nezažila, dávno som sa takto necítila.
Nemala som žiadne spomienky, neboli tam starosti ani bolesť.
Nič ma neťažilo a necítila som sa ani trochu clivo.
Bola som slobodná, nemala som záväzky ani povinnosti.
Voľná…mala som srdce, ale bez smútku a bez radosti.
Vznášala som sa vysoko, ponad všetko a všetkých.
Aj ponad svoje vlastné pocity.

Prebudila som sa po brieždení a vrátila sa do dní,
ktoré sú ako vo väzení.

Zavrela som oči a cítila som tvoju žiaru,
Pohľadom hladil si mi tvár, tak nežne
ako to len ty jediný vieš.
V srdci máš však príliš pochybností a strachu,
občas sama neviem čo je v tebe silnejšie,
či láska a či utrpenie.

Osteň žiarlivosti zapichol sa mi priamo do srdca,
teraz moja duša neprestajne potichúčky krváca.
Strašné pochybnosti drásajú mi srdce,
myslím, že som to práve ja,
kto našu lásku pošliapať chce.
Hnusný jed koluje mi v krvi,
budem ničiť, ničiť,
až žiaden cit neostane živý.

Jeho ruka dotkla sa mojej dlane,
zrazu moje srdce premkol chlad.
Povedal mi, že ma ľúbi…
no nesľúbil, že navždy bude tak.

ráno sa zobúdzam
len ticho v ušiach mám
pozerám cez oblok
a hľadám zajtrajšok

ticho sa zobúdzam
a ticho chodím spať
na nič už nemyslím
ticho chcem zakričať…

zakričať čo cítim
všetkým čo ich vidím
vždy ak idem spať
už nechcem v ušiach to ticho mať…

ona mne, ja jej
ona so mnou, ja s inou
ja pri nej a ona sama
my spolu, zrazu dvaja

sme dvaja a čakáme čo bude
či nesklamem ja
či nesklame mňa
či spolu budeme
či k nebu sa vznesieme

ja pre ňu
ona pre mňa
ona sama, však stále dvaja
ja sám, no stále Ťa mám…

strach ma veľké oči
oči v kolotoči
v kolotoči sveta
kde nikto Ti nič “len tak” nedá

strach mám keď idem spať
strach mám keď sa zobúdzam
bojím sa samoty
jak duša ničoty

bojím sa o teba
bojím sa za seba
bojím sa o nás
keď vonku je mráz

keď vonku zima je
keď nasneži, zamrzne
keď srdce poskočí
keď v mojom si náručí

keď k tebe privoniam
keď sa Ťa dotýkam
keď všetko Ti sľubujem
vždy… keď niekoho milujem…

Slova jsou jako oheň
umí zahřát skřehlou duši,
no taky spálit křídla naděje.
Umí osvětlit skryté kouty vášně,
ale i dymem zadusit nově zrozené
a mnohakdy smyslná jiskra
shoří na popel ..

Listy šustí pod nohama
kapky deště smývaj slzy,
paprsky slunce tisnou se
pomezi mraky,
osvětlujíc cestu k ráji,
cestu kolem pekelných bran..
.. Vejdeš dál?

Nepoznávam sa,niečo ma ovláda,
Je to silnejšie ako môj nesúhlas,
čierna duša,
čierne srdce,
ťahá to zo mňa život.

Duša nevynných obetí ma naplnila,
Chcú sa pomstiť v mojom mene,
Potrestať nespravodlivosť,
Zabiť ľudské zlomyslné srdce.

Moja zlomiselnosť nie je pravá,
Demon ma naplnil,
smrť sa opäť rozhliadne,
najde si svojeobete.

Demon bude šťastný.

Slane potocky jej vryvaju do tvare dalsiu vrasku.
Ticho bije do uší
a nekonecnost samoty nepozna hranic…

Zhasina posledna cigareta,
rovnako ako nadej ze zajtra vyjde slnko…
… bol si mojim slnkom…

Všetko, aj nič.

Končíme a začíname v trápení,
Nie sme viac ani menej ako ty ostatní.
Berieme do si do hrobu svoje tajomstvá,
Bojíme sa toho aby nás nezhltla.
Povrchnost ľudí umára.
Na dusi majú svoje vryté.
Urobila to ona!
A my sa správali bezmyšlienkovite.
Nevyzerali sme hlúpo,
Len báli sme sa nasej viny.
Prizerali sa, kto prehĺta naše sliny.
Bol len chlad a otupno.

Tajomno príbehu, prichádzajúc pomaly.
Dotykmi pier by sme sa “ďaleko” dostali.
Chcel som písať niečo krajšie ako obvykle.
Keď som bral do rúk papier
Vedel som čo sa chystá.
Snažil som sa predstavť chladom smiech,
Priblížiť si lásku žien.
Čo píšem je len pre teba,
Aby si cítila, chytala
Dychom čistý vzduch, lákavého ovzdušia.
Snažil som sa priblížiť pocit štastia,
Keď sa naplníš a potom zvraciaš.
Robili to v dávnych dobách,
Robíme to teraz.
Napĺňame sa svinstvom ovzdušia, raz
Dvakrát možno viac.
Plitkosťou rýmu strácam cit
Pre krásu okolo seba.
Snažím sa, ale je to strata.
Strata prepichnutá nožom.
Vred hnisavý, na chrbte básnika.
Približovanie lásky, viery, hanby veľkej
Vratil som úder a už nič nechcem.
Bude v kúte ticho sedieť.
Hrbiť sa nad vlastnou samotou
Nemusela si to vedieť.
Zahrajme si s tvojim životom.
Sanžil som sa, naozaj.
Netáraj a radšej sa schovávaj.
Skryť túžbu plného srdca.
Láskou prekriť, prevratiť
A žiť, ľubiť.
Neznášať, kričať, vrieskať.
Dýchaš mi na plece,
Z celého srdca to nechcem.
Si hnusné zatuchnuté vrece.
Prepletaním prstov,
Spotených tiel.
Splácam si dlh
Párom dozorcov.

Skusam rymom zatriet chyby,
Ktorých zivot je moj plny.
Teraz mam vsetko
Nepotrebujem nic.
Nepotrebujem city,
Naklonost, tuzby.
Chvilu ticha,
Malicka noblesa.
Teraz neskusam hladat.
Snazim sa stracat.
Vytratit sa zo zivota cudzich
A vytvorit si ten vlastny.
Najst hodnotu myslenia.
Najst krasu prebudenia.

Hľadaj ma!
Som v tebe skrytá.
Raz ma možno uvidíš,
Ak sa pekne usadíš.

Prídeš na to aj sama.
Vieš, na to, čo hovorila stará mama.
Niesom pekná dáma!
Len ma nájdi, bude sranda.

Kolem tebe
chodím po špičkách,
kostkami cukru
sladím ti sny,
polibkem ukradnu ti
kousek ůsměvu z rtů
a rána tvé hlídám.
Jsem jako pavouček v kapse,
jako mince od dedečka,
jako čtyřlístek
zapomenutý v denníčku.
Jsem jako malá čarodějka,
možná víla či skřítek, co
bdí nad tvým štěstím
a střeží jej.
Tušíš, že máš něco
pro štěstí, no zatím nevíš,
že jsem to já.

Ulicami sa valí krv spolu s dažďovou vodou,
táto maľba ukrutnosti ma frustruje.
Z okien davno opustených, vraždou poznačených,
sa na mna pozreli oči tužiace po pomste.
Ľudia rychlo okolo mňa prechadzaju,
v momente stretu, posmesne sa zadívaju.
Stopu krvi zanechávajú na ceste viny,
dnes vecer bude veľká slavnosť.
Teraz to už viem, že v meste nie je nikto,
kto netuží po zabíjaní.
to mesto vzniklo pre pomstu,
pomstu čierných plášťov.
Mám sa prechádzať mestom?

Neboj sa prekliatych, oni vždy nenariekajú, chcú sa len vrátiť do života, no nedá sa… Ich slzy liečia príkre ticho, snažia sa o niečo a my vždy túžime vedieť ” Prečo? Dychom svojim zničia nebo, prikryjú čas teplým snehom, zabudnú na spomienky. Zrazu sfúknu všetky sviečky, vrátia sa zas do temnôt, kde budú opäť prekliatí.

To puste ticho, aj ked niekto hra,
ta cista samota, aj ked miestnost
je tebou plna.
Sklanas sa nado mnou,
na tvar mi padaju tvoje slzy.
Odhrniem ti vlasy
a pozriem sa ti do oci
a potom to uz nikdy neskonci.
Zasypes ma sladkou nehou,
ja ostanem az do rana,
vtedy sa nase tela rozpoja.
Poviem ti Zbohom!
a na cestu ta este posledny krat
obdarim neznym, krasnym
hranim nasich pier.
Potom tisko, lahko vznesiem
sa do vzduchu ako
popisany papier
a v nebi uz budem
len smutny anjel bez krídel.

Tvoja laska ma obrala o kridla
-uz nemozem nikdy viac lietat.
Tvoj usmev mi zlomil srdce
na dve casti- a ja ich uz
neviem dat dokopy.
Jednym slovom nakreslene-
Umieram!

Keď krása núti ťa sklopiť tvoj zrak
a príjemné teplo preniká ti do srdca,
vedz, že usmial sa anjiel z neba
a zjavil sa tu len a len pre teba.

Keď tvoju tvár skrášli ten najkrajší úsmev
a omámi ťa ten úžasný pocit šťastia,
vedz, že láska si cestu k tebe našla
tak neváhaj a pošepkaj jej svoje priania.

Keď pocčuť tiché stony z tvojich úst
a nahé telá v rozkoši splývajú v jedno,
vedz, že najkrajší pocit na svete je
prijímat a dávať seba v jednom.

Keď v snoch nočné mory sa ti zjavia
a do duše sa ti vkráda strach,
vedz, že pevné objatie tej lásky
premení to všetko v bezvýznamný prach.

Keď dni sú zo dňa na deň krajšie
a prestávaš vnímať čas,
vedz, že ten anjiel z neba
bude už pri tebe naveky stáť.

Keď lásku na svojej ceste stretneš
a ty sa jej nebudeš báť,
vedz, že prinesie ti raz všetko
čo v živote si budeš priať.

Třináctá komnata..
je v ní tolik strachu,
hříchu, bolesti, křivd,
přehřešků, ublížení,
zklamání, zřícených snů..
vždy jenom nakouknu
něco tam nechám a
bouchnu dveřmi
klíčem v zámku otáčím

Třináctá komnata..
zamknout tě v ní
at sám vidíš, cítíš,
vnímáš mé tajemství
at nemusím nic říct,
vysvětlit, vzpomínat,
sám vezmeš si z toho
to podstatní
a pochopíš
uvěříš
spoznáš
pak milovat tě bude
beze zábran, strachu
z mé třinácté komnaty..

Marcový
vánok vial, zavyli biele Tatry
nesúci
ľudské teplo ako mana
dúža

Darcovi
za život a starosť vďaka patrí
ja súci
na svet zakričal som mama
ruža

Tak nahle si prišiel..
a ja som začala robiť veci,ktore som dovtedy nerobila.
Začala som ťa ľubiť..
začala som veriť v to..
čo nieje.
V LASKU.

Musela som uveriť,
veď si za mnou chodil v daždi,
veď si vravel,že ma ľubiš,
kľačal si predomnou na kolenách…

Ano, raz si povedal,že nechceš byť sám…
A ja som možno práve vtedy začala milovať tvoju pleť,
tvoje telo,tvoju chôdzu, milovať to,ako piješ z pohara…

Dovolil si mi to všetko milovať,
len preto, že si nechcel byť sám.
Všetko bolo také krásne, čisté, neskutočné, neopakovateľné,
..akoby to všetko bolo po prvý krat.
No bolo to len preto, že si nechcel byť sam…

A potom si odišiel,

len tak,bez slova,bez milosti,bez lásky,bez nenavisti, bez ľútosti…

Možno práve preto, že si chcel byť sám…

… už nikdy nikoho nezachránim pred samotou….

Jazva na ruke, jazva na nohe,
Jazva na srdci, jazva na duši.
Tancujem na svetle, smejem sa tme,
Aj keď som temný, sere ma svet,
Bolí ma hlava, zvädol kvet.

Úsmev už vyhladol, oku sa vyhol,
Prečo stále odznova? Prečo stále dokola?
Komu je to dobré? Iba pre teba.
Všetko je rovnaké a čas bolí,
Vidím to, čo ostatných bolí.

Zabiť či zabudnúť? Už je to jedno,
Všetko sa zmenilo. Slnko už zmizlo.
Už iba zabíja, tá moja kotrba,
Všetko je večné, len cukor prežíva.

Čo tam po ľuďoch, nech stromy oživia….
NIE!!!!

Stála Pivná skala
hlavy roztrieskala vojakom
tak im nabásnili
o poklade snili dvojakom
navštívili hore
kemp, čo sídli v Hore kráľovej
vojnu oslávili
až do noci vyli mandľovej

Umyli si nože
z tej krvavej Božej seansi
a i keď sú vraždy
tak žiť musí každý, sá-ám si
nikto nebude ťa
strážiť, nie si dieťa bezmocné
iba tvoje činy
sú ti ruky z hliny pomocné

Stála Pivná skala
hlavy roztrieskala hrdinom
muži v ľahkej zbroji
zmreli v ľútom boji hrdinnom
tak ploty ostnaté
mátohy kostnaté ťahali
v mysli mapa zmäti
temno na pamäti ťa halí

Zrieš vodu skalenú
krv oceľ kalenú zardieva
poľnica do kraja
a z brala z okraja bard spieva
hoc smutný, rád že je
želel i oželie na leto
vzdorný, preds’ vše teskne
do almary treskne paleto

Pivná hora stála
vytrhla zo stála družinu
už nexistujeme
miesto chľastu jeme dužinu

v tichosti noci nežne sa jagá
sťa tisíc ihlíc do kože bodá
krása toť pohľadieť
srdce priam plesá
žial tomu môjmu už
chvieť sa dnes nedá
ľudia k nej vzliadajú
a tešia sa svitu
mne je však prekliatím
a ja som ním svetu
chvália si ticho
vraj nebeský kľud
ten však mne kazí
tlkot ich sŕdc
svetlo jej nehreje
a prichádza chlad
tieňami noci
prichádza strach
červená kropaj
jagá sa v svite
posvätnost noci ?
mojich pier úsmev
a potom len ticho

V prachu nekonečného ticha,
kde sa hráš na námorníka,
zvláštne ticho panuje.
Krv sa valí po stenách,
tú hru asi nepoznáš.
Budeš prvý a tak náhle sám,
akoby ta diabol dorážal.

Zobudíš sa v dalšej diere,
co sa stane uvidíme…

Dohráš tu hru dokonca a zabiješ lakomca.
Potom lahko ako vták dierku do hlavy si prevàtaš!
Bude koniec, bude tma,
skoncí moja temná hra.

Dalsie prázdne ráno v tomto smutnom meste
teplý dázd uz stíchol a voda rýchlo tecie
v kanáloch si rincí po velmi známej trase
poznám ju uz naspamät, ako vlastné dlane

kazdý den je len stará spomienka
prekvapí ma snád len tvoja poznámka
ze sa nieco deje, ze uz nie som v svojej kozi
co viac ti mám povedat, ked pre mna sa uz vsetko koncí

vsetko je len sen a mna uz snívat nebaví
ale zobudit sa nemôzem, môj zivot to sú predstavy
uz si iba matne spomínam co bola skutocnost
skoncilo to v den, ked som pochopil vasu spolocnost

je to den, kedy som zomrel

Nechcem už viac cítiť tú prázdnotu,
ktorú cítim, keď zapĺňam
riadky slovami.
Netúžim čakať na krásne ráno,
ktoré sa skončí studenou tmou.
Tvoje slová sú ako diablove hádanky,
ktoré nikdy neuhádnem.
nepíš mi smutné pesničky
na cigaretové škatuľky,
ja ich pokrčím a rozhádžem.
Nesnaž sa preplietať prstami po
tenkých strunách nádeje,
ja tvoje hranie nepočujem.
Nepočujem bolesť z tvojich slov,
som mŕtva ” nechcem viac silu
z tvojich rozliatych snov.

Melanchólia jesene,
vkráda sa pod kožu,
ja pery utápam,
v horúcom čaji.
Na dne je obrazec
z čajových lístkov
vešti mi z nich
čo šepká vietor.

Plačúci a doránaný svet, plný našich klamstiev.
Vädnúce kvety a oklamaný ludia. Úbohé snívanie…

Smetisko bezduchej nádeje, opakujúce sa dookola,
nechcení, nepozvaní hostia…

Zabudnuté skutky minulých rokov, trpká práca otrokov.
Slová znejúce od znova, bolo nám toto naozaj treba?

Naučím sa šepotom klamať ti do očí, uvidím, čo potom, či sa to neskončí…
A tak padám, príčiny pádu spoznávam. Neľutujem! A keby aj tebe sa nespovedám!
S tebou, či bez teba? Radšej ostanem sama! Šťastie poskladám si z lupeňov ruží,
na svete sú aj iné veci, po ktorých neustále túžim.
Padám a stále nieèo hľadám. Málo toho viem, prečo ” to ti nepoviem.
A tak padám, hlúpe básne ďalej skladám.

Strácím se v tobě
jak kapka deště v moři.
Mé sny jsou již
rozmazané v mlze,
v síti tvých chtíčů
pomalu ztrácí barvy.
Já oči zavírám a váhám jestli zůstat,
jestli chci obětovat vše
i to co je za hranicí mě samotné.
A kvůli čemu?
Kvůli tvé hlouposti,
kvůli prchajícímu citu?
A říkám “NE”,
a utíkám spolu se svými
touhami barvy hledat.

Teď scházíš mi,
a ten pocit jako by mi
někdo poskákal po duši
Ti nezapomenu.

Jsem jako klaun,
co se zvonečky na špicích bot
předvádí Vám jak štěstí vypadat má.
A vy všichni, ukazujíc na mě prstem
vysmýváte se mi trpkým smíchem.
Smějte se! Nevíte a nepochopíte,
proč má duše pláče,
jste na druhé straně té klauní masky.

Ale co se stane,
když voda smyjě líčidla.. ?

Prožít s tebou ještě jednu noc
plnou doteků a krásných slov,
usínat s polibkem tvých rtů
zahalena teplem tvého těla.
Vzbudit se ještě jednou
na tvé pohlazení a vůni kafe
se šlehačkou a skořicí.
Ještě jednou abys pro mě
spíval a hrál,
ještě jendou cítit lásku tvou.
Toužím aspoň ještě jednou
milovat tě,
být ti vším..
Teď už zůstala bych..

Tajomná tvár, krvavé stopy,
bezmocné telá, nejasný sen.
Hľadám to, čo nikdy nebolo,
zelený lúky, slnečný deň.

Nepamätám si život pred tým,
nepamätám posledný smiech.
Nemám svetlé miesto v duši,
len jeden dávny tmavý hriech.

Myšlienka zajtrajška ma desí,
Bože zmysel života mi vráť.
Satan vlastní moju dušu,
a ja smrti prestávam sa báť.

Paladin svoj meč upúšťa,
Pred zlom padá na kolená.
Hľadiac tupo k zemi tuší,
že posledný krát sa žehná.

Dym pomaly stúpa k nebu,
mláky krvi zemou vstrebávané,
posledného jednorožca srdce
hyenami požierané.

Mohutný hrom v diaľke duní,
oblohu hltia temné mraèná.
Tmavá bolesť zem objíma,
ako obluda krvilačná.

Zrazu všetkému bol koniec,
človek s diablom, stáli dvaja.
K tejto skáze prizerali,
a ten človek … som bol ja.

Nepamätám si život pred tým,
nepamätám posledný smiech.
Nemám svetlé miesto v duši,
len jeden dávny tmavý hriech…

Hodina mŕtvych pomaly odbíja
a ja cítim ten nepoznaný strach.
Hodina keď všetko živé,
premieša sa v bolesť, tiene a prach.

Posledná cigareta odhodená do hmly,
v ústach jej horskosť ešte doznieva.
Počujem len zvuky nočných svetiel,
anjel smrti svoju skazu rozsieva.

Jeho očami na náš svet sa dívam,
vidím veci čo nevidel som pred tým.
Vsak zajtra ráno prebudím sa,
a tomu čo videl som, neuverím…

Blizko a predsa tak daleko…..

Si so mnou v mojich myslienkach,
jak bodky a kridla na lienkach.
Po prste lezies, slovka nepovies,
samota picha ako jez…no viem, ze za to nemozes.

Nebyt mojich snov o krajsom byti,
spomienka ma za srdce chyti.
Ked som s tebou, stal ci kracal,
so srdcom v dlaniach pokorne klacal.

Slza v oku, kratky sen,
cierne slnko, cierny den.
Nadej svitne, tma tu zhasne,
s tebou byt je vzdy tak krasne.

Sen sa skoncil, slnko je uz vysoko,
si tak blizko a predsa tak daleko….

Len sa rozhodnut…

Uz prisiel ti do cesty opat ten den,
ked vsetko vyzera zas sta by sen.
Rano vstanes slnko vodou miesas,
unavu na stlpy, ludi vesias.

Dalsi den co mozog trapi,
kadial ist a co tak stratit.
Mozno vlast, ved bude nova,
chladna, drza, trojtyzdnova?

Tu facku vietor ustedri ti,
smutok srdce zachvati ti.
Chladne fuka, v plucach pycha,
coraz tahsie sa ti dycha.

Nie si chory no a myslis,
nad priepastou ze zas visis.
Cakat dalej a ci prebehnut,
nie…..
Len sa rozhodnut…

Spanok…

Zaspavam a ticho do hlavy mi vnika,
uz len budik na stole si tika,
Skusam najst v tom zvuku rytmus,
no v hlave hviezdy, zavrety cirkus.

Pomaly dycham, srdce mi bije,
ono jedine kazdu noc tu zije.
Myslienky pomaly tam odchadzaju,
v risi snov sa o miesto uchadzaju.

Chcem sa ti snivat tak daleko cestovat,
tvoju tvar ti dychom pomaly zohrievat.
Perami hladit ta jemne po tvari,
ako voda steny v pohary.

No moj dych len kuskom sna je,
smutok zas ten sach tu hraje.
Slzy z tvojich oci tecu,
len tak pomaly sa dole vlecu.

Nechcu ist no aj tak musia,
cestu licom zas ras skusia.
Koncia svoju cestu jak strely v delach,
na tvojich spiacich, sladkych perach.

Slzy tie vsak nie su tvoje,
Srdce vravi “To su moje”.
Tak ako ty tam v posteli,
Spanok spat ti zaveli…

Noty…

On hra Ti v praci tiche piesne,
tony, noty, znaky presne.
Mysli na to ze raz prides,
zostanes s nim, neodides.

On vie ze je to len zelanie,
jedine, co mu dnes vecer opat ostane.
No aj tak on sklada noty pre teba,
ci je den, noc, a ci nedela.

Slova vsak uz iny pise,
list na strome sa kolise.
Pokorne on hudbu meni,
zostane on radsej v tieni.

Tisko hrajuc na piano,
cakat na to letne rano…

Sedem dní do zimy.
Príliš chladno na rýmy.
Plazia sa mrazy
a všetko sa kazí.
Aj moje psyché
je zvláštne tiché.

Sedem dní do zimy.
to nie sme ani my,
kto zabudol v snehu
teplú ľudskú nehu
a s úsmevom vlka
vlastný kríž si stĺka.

Sedem dní do zimy.
Z ohňa sa zadymí
a opäť zhasne,
stmavnú básne
a nič sa nezmení,
predsa sme v znamení
čiernej luny
a len snežné duny
vedia, že vietor
neprichádza z hôr
ale z hrdla chladu
a prináša zradu.

Už len sedem dní do zimy.
Sme hosťami stálymi
v chráme svetom,
kde nevedia o tom,
že vonku mrznú deti,
slnko už nesvieti
a skončil pochod sobov
zemou otvorených hrobov.

Nicota

Ja pisem ti basne a v hlave chaos mam,
so slovami a myslienkami stale sa hram.

Chcem sediet na dvoch stolickach,
no nadej ze sa to podari je malicka.

Nechcem ublizit tebe ani jej,
tak prosim neplac… len sa zas smej.

Mozno raz pride ta chvila v zivote,
ked sa sam ocitnem v hlbokej nicote.

Slzy

Nespim no predsa tak posobim,
otazky v srdci opat ja zahubim.

Je to len mozno docasny problem,
coskoro opat v poriadku budem.

Lez co ma hneva je to ze ublizim,
uz nikam nejdem, uz nikam nebezim.

Len tak tu stojim a slzy sa do oci tlacia,
je to to jedine, len slzy mi stacia.

Oci

Radsej uz skoncim pre dnes tou basnou,
zakoncim slovom, myslienkou jasnou.

Stretnem ta v zivote v druhom ci tretom,
budeme spolu jak maslo je s chlebom.

Dufam, ze neplacu tvoje oci kvoli mne,
lebo su v mojom srdci naveky vyryte.
……….

Uz ma stves s tym druhym ci tretim zivotom,
skus raz povedat ze este aj v tomto… skus sa stat prorokom…..

Dazd

Pomohla si mi ty opat raz do raja,
a tam len ty, ja teda my obaja.

Ty drazdis mna a ja teba,
pocitov plno jak modreho neba.

Ty chces mat mna a ja teba,
lez to sa uz teraz vobec neda.

Je vlastne neskoro sypat tu popol,
na slaby vykrik si sa len zmohol.

Nekricim vobec ved nema to zmysel,
nemal som zacinat no na to som nemyslel.

Nemal som zacinat pohladom do oci,
krokom co navzdy mi moj tien zas prekroci.

A tak len potichu teraz tu cakam,
dazdovej kvapky nahle sa lakam…

Jsem čokoláda,
smyslnou vůní lákám tě k sobě.
Následuj svou touhu,
tady a teď,
přejdi přes
střepy rozbitého zrcadla,
najdi cestu,
skrz kterou proběhla černá kočka.
I když se modlíš,
Bůh ti nepomůže,
já nejsem svatá,
já jsem tvůj
první hřích,
poslední pokušení,
já jsem čokoláda..

V rozechvělých dlaních
skrývám střepy duše
a rty co neznají úsměv
šeptaj tiše modlitbu.
Ve zvlhlých očích
můžeš plachá slova číst,
tak poskládej ty kousky
a pofoukej rány,
slzy mi již nesluší.

Ve sklenici na dlouhé stopce
chladím bílým vínem rty,
co žhnou po tvých polibcích.
Tvému objetí náhle utíkám,
do očí bojím se pohlédnout.
Mé srdce i tělo touží poddat se
tvým dotekům a lásce,
ale přesto bráním se a skrývám,
sklené zdi mezi námi tvořím,
netuším však proč.
Vždyť ty tak moc znáš mě,
víš, jak ráda mám vůni deště,
kolika kostkami cukru sladím kafe,
cítíš, kdy potřebuju obejmout,
umíš sejmout tíhu z mých ramen,
rozesmát mě i rozbrečet,
pohladit na duši, rozvášnit touhy.
Víš jak ráda mám západ slunce,
a jak moc nesnáším nucené hranice.
A přesto cítím bázeň,
bojím se toho, co můžeš mi vzít,
i toho, co můžeš mi dát..
Bojím se tebe, bojím se nás,
a utíkám tajně po špičkách.

Snad to tak má být..
.. snad pro teď
Ti musím být vzdálená..

Řekni, lásko,
co vidíš v mých očích?

Já v tvých celý svět.

Když se směješ,
svítí v nich tisíc sluncí.
Když pláčeš,
v smutnou tůň se změní.
Když se zasníš,
skrývají tajemství.
Když se na mě zadíváš,
máš v očích nás dva.

A po dešti zrcadlí se v nich duha.

Tak řekni, lásko,
co vidíš v těch mých?

Vítr bloumá ulicemi,
listy šustí v jeho vánku
a on vypráví hříchy starejch domů,
po zdech plazí se břečťan.
Na půdách pod červenou střechou
rozplynula se láska i panenství
v jediném okamžiku.
Jenom pár kapek krve
a potoky slz byli svědci.
Dívka, co klečela na kolenou
a skrývala svou nahotu v
zaprášené dece,
zůstala v zapomnění muže.

Teď hledí na ni ze zrcadla
tvář s vějířem vrásek kol očí
co skrývají vzpomínku.
Oči, co doširoka rozevřeli se
prvním hříchem, náhlým
odevzdáním se intimitě a
naivnímu očekávání toho,
co přijde až se rozední..

Ve vzduchu zůstala vůně nočního deště,
zklidnila se hladina jezera,
ustal i vítr.
Dlaně hřeje hrnek horkého kafe,
pohled upřený na horizont.
Čekám, a nejen já,
všechno kolem zatajilo dech
v němém očekávání,
kdy nad obzor vykoukne slunce.
Nebe začalo barvit se do ruda,
první paprsky pohladí tváře,
úsměv na rtech.
Pár posvátných minut, kdy je
harmonie v duši i všude kolem.
Je to jako očista, znovuzrození,
takový malý každodenní zázrak.

Miluju ty chvíle,
ty chvíle když svítá.

Bojím se, že neodvážím se zeptat,
tak otázku mašlí provážu
a jako překvapení pod polštář schovám.
Zatáhneš za stuhu
a já čekám na odpověď,
vteřina zdá se jak tisíc let.

Bojím se, že nestihnu Ti říct,
že nedokážu pojmenovat,
že mezi prsty proklouzne
ta pravá chvíle, ta pravá slova,
život zdá se jak vteřina.

Bojím se, že zmizíš,
aniž bys věděl..

Sedis….a len tak hladis na basne,
myslis smutno a k tomu tak vazne.
Premietas si minulost v tom tichu,
len za zvukov tvojho dychu.

Skladas kusok po kusku a snazis sa rozpamatat,
v myslienkach a zivote poriadne si pozametat.
Ale v dusi zviris prach,
prepadol ta vlastny strach.
Zijem spravne a ci zle,
v mysli chaos, bordel je.

Na to opat mysel stichne,
zvuk co ticho hned prepichne.
Skripot brzd a nadavanie,
v tvojich usiach opat zaznie.
“Co si hluchy a ci slepy,
nechces mat uz vlastne deti?”

Srdce bucha dych sa zrychli,
aby vsetky zvuky stichli.
Zas si tu len ty a ticho,
ponahlas sa velmi rychlo.
Do prace kde nezijes,
a dufas ze tam nezhnijes….

…..ved chces nieco co si fakt uzijes……

Slnce páli kvety v poli
Na dne môjho mora v tieni
V tento deň mi život
Moje srdce plieni.
V tento deň mám pocit vraha
Keď utekám pred tmou čo zmáha
Ten pocit zabíjania citu
V tento deň
Keď odolávam čiernym stenám bytu
Rozhádzaná svetlom izby
Keď výčitky aj lásky zmizli
Keď aj boh už pri mne zistil
Že neuverím slovám
Keď depresia príde moja, nová
Do tohto bytu v tento deň
Keď zmizol z izby i môj tieň.

na hranici medzi mnou a tebou
na hranici toho
čo nazýva sa peklom, nebom
na kraji môjho života
ovládla ma slepota
nevidím ťa, pomôž mi
nájsť ten pocit nemožný
na hranici mňa a seba
sa skúsim
tohto sveta nebáť
vystúpim z kruhu
prekročím dúhu
tvojich očí
a potom na dne mora skončím
utlmená plná
kým ma nevynesie
na breh tvoja vlna.

Myšlienky miznúce v tichu
V tme, ktorú strieda mráz
Keď slnko zašlo
A svetlo tieňa zhaslo
Mi ten obraz sveta
A chuť sa smiechom zmietať
A plačom zaspávať
Máš ma
Nemáš rád
Máš
A vonku prší svetlom mráz
A zima objala oknom
Ktorým vošla slovom
Omámené telo
A myseľ s krídlami
Je to za nami?
Za nami
Je cesta ktorú prešli tí
Ktorí i v tme plameň videli
Medzi nimi ona
Čo chcela pred rokmi skonať
Skovať
Sa do tela tej
V tichu v slzách ukrytej
Nevnímať
Je ten stav
Keď i páv
Sklonil hlavu k zemi
Keď svoj pohľad
Do tmy mení
Mi žiarovka pnúca hmlu
Šero, ktoré oči nestretnú
Stav keď myslím nemyslím
Keď svietim v tvojom podsvetí

Krásny anjel dušu stvoril,
aby človek hnus pokoril.
Hnus svetu dnes denne velí,
deň tmavý je, neveselý.

Láska diablom pokorená,
z posledných síl slabo stená.
Víťazí tu peklo nad ňou,
nebude viac horieť fakľou.

Svetlom , čo mi v noci svieti,
pocitom , čo sa vo mne vznieti.
Človek v srdci chová hnev,
chýba mi jeho úsmev.

Anjelsky nevinný ako tieto rýmy,
ostávam tu sám , iba s nimi.
Ostávaš tu so mnou tiež
alebo mi odídeš?

Do pekla , či do raja,
krátka cesta je.
Keď budeš chcieť jednou ísť,
diabol ťa rád povedie.

Čaká tu s ortieľom smrti,
stojí tmavý pocestný .
Necítim viac dýchať lásku ,
už som takmer nezvestný.

Žijem život prázdneho tela,
nebom i peklom krstený.
Strom plný je čiernych vtákov,
každý túžbou väznený.

Väzenie túžob po slobode,
zväzuje paže putami.
Ťažké, čierne krídla vrán,
stávajú sa človeku rukami.

Letíš cestou neznámou a
cítiš slabý strach.
Neboj sa viac, nemáš prečo,
nie je tu ten lásky vrah.

Nočný tulák bez mena,
čo rozdáva smrť na počkanie.
Každému sa trochu ujde,
keď splní svoje poslanie.

Ty to svoje máš za sebou ,
vnikol si mi do duše.
Kriesil lásku na počkanie ,
sušil sĺz kaluže.

Vyčaroval nežný úsmev ,
hudobník s básňami.
Zahraj mi tu melódiu,
ktorá slzy zastaví.

Teraz si už ty ten anjel ,
čo tvorí človeka.
Znes sa na zem ,
lebo krv milencov preteká.

Znes sa a bojuj zo zlom,
pocestný proti tebe nemá moc.
Poraz toho vraha lásky,
príď nám prosím na pomoc.

Stojíš v okne, do diaľky hľadíš,
očami krajinu pomaly hladíš.
Pohneš sa pomaly opäť ty dovnútra,
a v tvojom srdci zas nálada ponurná.

Sedíme obaja v tej istej miestnosti,
sťa veľké krajiny, silné to mocnosti.
Ty svojim telom mi línie rúcaš,
odvahu moju stále ty skúšaš.

Kiež by som odraziť útok tvoj mohol,
na chabú obranu celý sa zmohol.
Už keď si myslíš že koniec môj nastáva,
v srdci mi začne viať tá biela zástava.

Pre mnohých symbol sťa najväčšia zbabelosť,
pre iných sloboda, múdrosť či udatnosť.
Opäť sa raz vzdávam tej tvojej prevahe,
účinným zbraniam, kráse a odvahe.

Pomaly odchádzam s tou hlavou sklonenou,
s veľkými stratami, s armádou zronenou.
O nič už pokušat sa ja už nebudem
Na dnešnú prehru dúfam,že zabudnem.

Opäť si pri okne, do diaľky hľadíš,
a telom ďalšiu obeť zas vábiš….

Myslel si, že sa ti nemôže stať,
trhať si vlasy, a stále sa potkýnať.
Chce sa ti život len do ruky vziať,
dušu i telo diablovi odovzdať.

Kde je to svetlo, čo každý ti sľúbil?
kde je ten raj, do ktorého bys vstúpil?
Je tu len sivo, čierne a chladne,
a tvoja duša tak hlboko na dne.

Opäť si preberáš celý svoj život,
každý ten obrázok obzeráš clivo.
Hľadáš ten okamih čo život ti zmenil,
čo teraz po rokoch dušu ti zranil.

Veď máš aj priateľku, rodinu, prácu,
no život za teba oni žiť nechcú.
Je to len tvoj život sám sa s ním tráp,
potme čo šepká ti “život mi vráť”.

Nemôžeš nájsť cestu z čierneho bludiska,
otázka na jazyk opäť sa natíska.
Fakt to tak malo byť abych sa stratil,
a steny bludiska tu teraz hladil?

Doznieva ozvena v bludisku bez dverí,
a duša na spásu dávno už neverí.
Hrdlo sa sťahuje, dych sa ti stráca,
len kľudne dodýchaj, nemusíš báť sa.

Posledné zvuky čo hlavou ti znejú,
sirény sanitky k tebe sa derú.
Pomaly utíchnu vo zvukoch sveta,
co celý tvoj život trápiť ťa nechá…..
……………………………………………………………….. “Nechaj ho. Možno sa pozviecha.”

Kráčam po ceste,lemujú ju stromy
prekračujem ich suché korene
ani sa nesnažia zachytiť o moje nohy
Vlastne,
sú už mŕtve

Kráčam cestou,predo mnou len hmla
no moje oči si už zvykli
na jej tupé svetlo plné zla
Vlastne,
je už mŕtva

Kráčam a cítim akúsi zmenu
v závoji hustom závan nádeje
žeby smútok s beznádejou menil smenu?
niečo sa tu deje
A možno,
som už mŕtva

V objatí,nenávratne preč
myslím srdcom
nájdi ten svôj meč
koniec dobrým koncom

Tak nech slzy tečú!
prázde slová
len bolesť za sebou vlečú
Tak nech krv tečie!
a znova aznova…

Posledný výkrik do temna.
Posledný zárez do žily.
A potom..
..ticho..
..pokojne nádherné..
Spolu s ním ilúzia,
že možno niečo bude mať zmysel.

Nevyderie sa viac z hrdla hlások,
nepukne porcelán pod stiskom prstov,
už nepocítiš dotyk lásky na tele i mimo neho!!

Chcem získať späť životom ukradnuté ticho..
Kvapka sa plaví v črtách líc
a je silnejšia než leví rev…
To ticho samoty..
Nevieš, kde ho kúpiť??

Nenávidím..
Tak ukrutne vás nenávidím!!
Bez štipky humoru si mi vzal ťažko vyhrabanú nádej.
Ešte posledný zárez do žily
a kúpim si nenásytne milované ticho…

Preco sa tito anjeli,
len s radostou divaju,
na utrpenie ludi,
ktory uz o nicom nesnivaju…

Kto dal pravo im,
na taketo ciny,
snad sam velky Boh,
ktory je bezviny…

Divame sa na nich,
ako na akesi ikony,
ale co nam do zivota dali,
len same nahody…

Ja netuzim bo boku Boha stat,
snad mi to odpusti,
ale netuzim po jeho chlebe,
v ktorom je kus slabosti…

Ved ja vlastne netuzim ani,
aby mi odpustil,
snad tuzim len po jednom,
aby ma prepustil…

Ako dlho budem cakat na tu chvilu,
ked obloha spadne na Zem,
a on si uvedomi,
komu daval kazen…

A zisti,
ze on sam nieje nic,
len velka kvapka v malom mori,
a otrepany gic…

A to bude vtedy,
ak nan uz nikto verit nebude,
ked odide z nasich hlav,
a jeho meno sa zabudne…

Štyria ľudia
svetom blúdia.

Pútnici s krížom v srdci,
stali sa obeťou temnej moci.

Láska a či závislosť,
štyroch ľudí hubí zlosť.

Dve slečny a dvaja páni,
životom sa boria sami.

Nájdu si miesto v chladnej noci.
Ó svätá Santána, Genius Loci!

Samotný diabol krstil tam čašu,
miesto, kde láska nepodlieha času.

prosím ťa

pekne ťa prosím buď mŕtva buď so mnou

vráť sa ku mne po smrti

a zbav ma smútku plaču aj ľútosti

nechcel som ťa stratiť

stratiť na veky

už neviem čo mám robiť

ani žiť ako dakedy

prosím ťa

pekne ťa prosím príď sem a ostaň tu

prečo si odišla tak ďaleko bezo mňa

bez toho aby vedel som to vopred ja

prečo stále úsmev tvoj mám pred sebou

prečo tu nie si

hnevám sa

som bezmocný

krvácam

dňom i nocou

bdiem nespím počúvam

a

čakám tvoj príchod

viem že prídeš

veď ináč sa to nedá

veď to ináč nemá zmysel

viem že sa pozeráš a vidíš ma

ako sa tu trápim

bez

teba

Zblúdilé duše ticho hrajú,
hrajú,keď iní zaspávajú.
Prevedú všetých svojim spevom,
krajinou ticha,lásky s hnevom.

Zblúdilé duše ticho hľadia,
na miesta,ktoré nenahradia.
Na miesta prázdne,plné smútku,
v ktorých je priepasť do zármutku.

Zblúdilé duše nariekajú,
vždy,keď ich iní zariekajú.
Vdy keď ich iní nenávidia,
za to,že berú zmysel žitia.

Zblúdilé duše ticho hrajú,
hrajú,keď iní umierajú.
A ak máš zomrieť počas spánku,
zaspievajú ti uspávanku.

Bolo to dávno, čo sa to stalo
a dlho potom sa dieťa bálo
prekročiť prah práchnivých dverí.
Poverám dospelým naivne verí.

Pod horou stojí schátraný dom,
nikto v ňom nebýva, ticho je v ňom.
Len občas mačka a potkan tam vbehne.
Kto prejde okolo, úplne zbledne.

Stačí len tieň, či zvuk z toho domu,
pocestný zastaví jak úderom hromu.
Krv v žilách tuhne a dych sa úži,
čo najďalej odtiaľto dostať sa túži.

Bolo to dávno, čo sa to stalo,
na dvore pred domom dieťa sa hralo.
A v dome chudobní otec a mama,
s nimi tam sedela neznáma dáma.

Sedeli dlho a niečo jednali,
nakoniec dievčatko tej dáme predali.
Bolo to smutné, no bolo to dobre.
Dieťa nebude nikdy viac choré.

V dome ju čakala choroba, chudoba.
No život na panstve šťastie jej nedodá.
Rodičia verili v nešťastné nádeje,
ale nešťastie neprišlo… to sa len udeje.

Matka a dcéra sa viacej nevidia.
Tak prečo ostatní potichu závidia?
Prečo ona? Prečo nie my?
Nevedia, že čaká ju osud zákerný.

Už od prvých dní dievčatko chradlo,
niečo jej život zo srdca kradlo.
Žila tam rok, na panstve žila,
až pokiaľ neprišla posledná chvíľa.

Kúpená dcéra bohatej dámy
túžila po láske ozajstnej mamy.
Za pár dní jej otec skonal,
predtým však dcére: ,,Odpusť!” zavolal.

Zostala mama a predaná dcéra.
Matku drží na žive viera,
že jej dieťa si kráľovsky žije,
ale maličké srdiečko slabučko bije.

Nevlastná matka jej kupuje dary,
ale slzavým očkám sa len plakať darí.
Doposiaľ nevie, že o otca prišla
a medzitým za otcom matka odišla.

Už ani viera s ňou nebola nažive,
hoc´ v hlave jej blúdili ilúzie snaživé,
že dcéra je na panstve ohromne šťastná.
Dcérenka predaná, ani nie vlastná.

Keď odišiel otec, na to hneď mama,
od smútku skonala predaná malá.
Márne boli dary a lásky slová,
keď nikto nepočul, že rodičov volá.

Odvtedy o dome kolujú chýri,
že niekto za oknom občas sa hmýri.
To sa vraj domov vrátila Tereza,
predané dievčatko- zvädnutá nevädza.

Rodičia ju predali aby žili v chudobe,
smútok za dcérou ich predurčil k záhube.
Naprávať chyby by bolo zbytočné,
keď umrelo dievčatko- sotva šesťročné.

V duši ticho slastne drieme
v kúte izby dievča nemé.
Po staročia späté s tichom
a celé roky so zatajeným dychom.
Ona žit sa naučila
a minútu po minúte pochopila,
čo drží ludí na tomto svete
čo ich viaže to už viete….
A s povahou podobnou Bohu
ona zložila Diablovi slohu.
Slohu v ktorej je všetko zlo spojené
a s hrieckmy prepletené.
Dala totiž najavo čo tažilo ju ako olovo,
a poľutovala samú seba,že teraz musí takto nemá
blúdit a vyčkávať v tomto svete
ved čo si navaríte,to si aj ziete.
Už len chabá nádej jej ostala
a slza po líčku pomaly stekala.

Skôr ako zhasneš svetlo v izbe
skôr ako sa rozplinu posledne trizne,
a ty ostaneš uplne sama
nevidržiš ani do rana.
Ked temnota ťa pohlti a tvoja osobnosť sa rozpolti
vtedy zistiš čo je to strach
a budeš prikovana ako poslušny žiak.
Ak začuješ ten hlas v temnote
a vstrebaš všetko čo je nehmotne
potom uvidiš čo ludi zožiera
ta nevedomosť iduceho pastiera.
Pastiera zbaveneho života.
Ak to všetko obstojiš a zrniečka piesku premeniš
zbaviš sa toho bremena čo nevedomosť premieňa
na zahubu ludstva.
Možno sa stoho dostaneš a diablovu pacsu prehliadneš,
ale nezabudni jednu vec,že ani žiaden myslivec
by nedokazal preskočiť tu etapu sveta
ktora po staročia sa zmieta.

Nastane to,čoho sa každy obava
ta osudova chvila ktora nastava
v každom jednom z nas.
Je to posledny den tohto sveta
pred ktorym sa každy clovek metá.
V tento deň bude všetko dovršene trestom.
trestom o ktorom nik netuši
ale až sa to všetko dovrši
každy jeden z nas pochopi
čo sa počas ludskeho bytia stalo
čo ani do dnes neprestalo.
Ako vietor čo ozviežil moju tvar
ako zazrak čo v Betleme sa stal
kde umrtie čo Boh predpokladal
započalo to čoho sa najviac obaval.
Ten melodický tikot hodín času.

Smrť ako prekliatie človeka
slza po tvari smutkom zateka
Bolesť čo ostala na zemi,zlomene srdcia milovanych
hlavou ti bludia myšlienky a informacie
už pomaly nevieš rozlišit pravdu a halucinacie
Je vôbec pravda pravdou?!
Je pre teba cit citom?!
Možno si bol po tvoj život klamany
a ložou oblbovany…
Možno si si mylsel,že lži su dobro…
No teraz to už vidiš dovojmo
Pretože v očiach svoje hriechy maš
a Boh ťa učil: Maj a miluj,lasku rozdavaj!!!
Teraz však budeš naveky s dobrom a zlom hrať preteky
Preteky čo nikdy nekončia
a bežecka trať na ktorej niet konca
Pretože pravda pravdou ostava
a cit s citom sa spoznava

Koľká to smola, koľké to sklamanie,
čo sa to udialo, naveky len on vie.
Na najvyššom poschodí na okne stál,
či sa chcel narodiť, nik sa ho nespýtal.

V tichom byte smutná a sám
nevládal odolať duševným ponosám.
Okno dokorán- prvá výstraha…
Teraz to urobí, sám sebe prisahá.

Vyskoč, vyskoč a budeš mať pokoj.
Príde tma, ticho a chlad.
Ja prídem za tebou… skôr či neskôr,
budeš tam spokojný a hlavne bez výhrad.

Konečne letí, blíži sa zem, ale on nekričí, nebojí sa.
Puknú kosti, zlomí sa chrbát, človek je jemný- krehučká misa.

Leží tam na tráve, oči má zavreté, leží tam sťaby bol nejaký fľak.
Viem- ja som ti radila, ja som sa smiala, keď si vyletel jak bezkrídly vták.

Vyskoč, vyskoč a budeš mať pokoj.
Príde tma, ticho a chlad.
Ja prídem za tebou… skôr, či neskôr.
Budeš tam spokojný a hlavne bez výhrad.

Bola som prvá, ktorá ťa videla po tom dopade na tvrdú zem.
Musím povedať: slušne si vyzeral, žiadna krv, ksicht bol bez premien.
No vo vnútri to bolo o niečom inom: mozog bol v pätách a srdce v hlave.
Žiadne emócie, nulové pocity, bolo to bez sĺz, také namáhavé.

Ja som stála dlho, predlho, hľadela na miesto, kde dopad si mal.
Krásny obraz tvojho tela v zelenej tráve si vyležal.
Žiaden emócie, nulové pocity, bolo to bez sĺz, ale srdce mi bilo.
Mala som trúchliť -veď si sa zabil- ale mne to akosi nevadilo.

Vyskoč, vyskoč a budeš mať pokoj.
Príde tma, ticho a chlad.
Ja prídem za tebou… skôr či neskôr.
Budeš tam spokojný a hlavne bez výhrad.